Peter Repka
Že-lez-ni-ce
Predspev
Pohľady, vybielené chrámy, v ľadovcoch
vysekávať stopy, z kroka na krok, získavať rozhľad.
Na nástupištiach, bez batožiny
zrkadlíme sa v sklách nezastavujúcich expresov.
Pohľady zhora, do polí, do mihotu telegrafných stĺpov.
Mosty, magnety, preskakujú tiesňavy.
Uvoľnené sústredenie pozorovateľov signálov.
Zázračná voda údolia, teraz a všade.
Prosím o cestovné lístky, výherné, hlad bez hanby,
o priame rýchlosti, o more, v nás neviditeľné,
keď vstupuje do izby, o belasé koníky vôd,
čo poznali soľ
(sklonení a štedrí),
o zrkadlový obraz a ticho plachetníc na hladine.
Za malátnych jarou, náhlym teplom, mladým vínom,
za všetkých v cestách vegetácie,
za zabudnutých v skladoch liekov.
I za bojazlivých výhercov, zmeškané vlaky,
za cestu do stanice Purgatórium, za kartu srdcovú
Sľubujem,
Železnice, nebudem falošne, z ostrova na ostrov ––
Ó sivý ružový svet
Za kamene, pôdu nížin a motýlí krik,
za vypálené močiare a utopených rybárov
sediacich v prístavoch na okrúhlych kameňoch.
Za tých, ktorí narýchlo čítali v horiacich knihách,
a prosím a tých, ktorých vidieť zďaleka
ako stredoveké mestá.
Za toho, ktorému prešli korčuľou cez ústa,
a za teba, pokladník, v tvojich peniazoch,
Prosím za pomýlených sebou, vydedených,
ohováraných,
za zablúdené predavačky lámp, za metropolitov,
predstaviteľov a neprekrstených.
Pre radosť píšem, sestrám intenzívnych oddelení,
deťom bez vlasov a tým, ktorých bolí srdce.
Prosím za vracajúcich sa a nečakaných,
za prichádzajúcich a nevítaných.
O okamih očí detí prosím.
Koľajnice, narýchlo pristavené, hrdzu vyžarujú,
krútené horúčavou, nad bažinami, štípané komármi,
lesk minulý, tepané krehkosťou mrazu,
listami polepené, prachom hviezd.
Ó bláznivé brzdné dráhy.
Perspektívy vo všetkých smeroch.
Prosím o správne vedy,
o vysvetlenie spletitosti železničnej siete Antarktídy,
o križovatky, cesty hlavné a vedľajšie.
Za slušných sprievodcov v možných nebezpečenstvách
i za sprievodcov vyhodených z idúceho vlaku,
za cestu svetla listami, za studne,
za nedele, ktoré budú veselé,
i za maličkosti prerastajúce v hymnu.
Prosím za zručných výhybkárov, ktorých nepremôže
ospalosť, za kráľov v sestrách a kráľovné v nás.
Prosím o vlak bez meškania
a ďakujem, veľmi ďakujem, za žiarivosť sŕdc.
Predstavenie básnickej skupiny Osamelých bežcov uzavrieme najstarším z nich, Petrom Repkom, ktorý je tiež ročník 1944, ale narodil sa už na jeho začiatku, 14. januára. Možno práve on mal najväčší podiel na názve skupiny, keď bol v mladosti skvelým bežcom – šprintérom, veľkou nádejou našej ľahkej atletiky. Napokon sa stal bežcom na dlhej trati v literatúre, nielen na poli poézie, ale aj prózy a publicistiky.
Z trojice Osamelých bežcov ako prvý prišiel so samostatnou básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom v roku 1968 najmladší z nich Ivan Laučík, ktorý ako jediný už nežije. Ivan Štrpka aj Peter Repka predstavili svoje prvotiny o rok neskôr, Ivan zbierkou Krátke detstvo kopijníkov a Peter Repka sa predstavil svojou Sliepkou v katedrále. Po svojej emigrácii v roku 1970 do Nemecka, kde dosiaľ žije, nemohol viac než dvadsať rokov na Slovensku publikovať. V roku 1992 prichádza so zbierkou Že-lez-ni-ce, ktorá o rok neskôr vyšla aj v nemčine. Razantný vstup Osamelých bežcov do slovenskej literatúry bol veľkým prínosom pre našu modernú poéziu, neskoršou tvorbou ukázali aj jej ďalšie a zrelšie podoby.
Zdroj a foto: Wkipédia
