Kvety zla
Charles Baudelaire
Krása
Preklad Ján Kostra
Ako sny v kameni som krásna, smrteľník!
A môj prs pre tvoj prst je osteň, ktorý raní,
len básnik môže byť ním večne dojímaný.
k láske, čo pretrvá jak hmota zmar i vznik.
Sťa sfinga tajomná dvíham sa k výškam sfér;
snúbim beľ snehovú s labutím bielym perím;
a nenávidím smršť, ktorá tu tvary čerí,
no plač sa nedotkne, ani smiech, mojich pier.
Môj postoj, ktorý je akoby sochám vzatý,
vznešeným pomníkom pyšným a prastarým,
básnici študujú, kým život sa im kráti;
ctiteľov vnímavých vždy znova očarím
tým čírim zrkadlom širokých svojich očí,
kde v jasoch večných svit sa stokrát krajšie točí.
Krása
Preklad Ľubomír Feldek, Anna Lara
Ako sen skaly som krásna, ó, smrteľníci,
a mnohých zranila už hrotmi moja hruď –
básnik sa z nej však vie aj lásky nadýchnuť,
nemej a nemennej, zdedenej po bridlici.
Ja, sfinga v azúre, sa pochopenia zriekam.
Mám srdce zo snehu aj belosť labutí.
Línie! Pohyb, nech zmeny vám nevnúti!
Nikdy sa nesmejem a nikdy nenariekam.
Básnici, hľadiaci na moje veľké pózy,
premrhajú svoj čas v študovniach učencov –
v tých pózach je aj kus monumentálnej hrôzy.
Na fascinovanie poslušných milencov
mám číre zrkadlá, čo skrášlia každú vec:
bezodné oči a v nich svetlo večných sviec.
V Nedeľnej chvíľke poézie sme pohľad do svetovej literatúry začali stredovekými buričom, študentom aj zlodejom, čím všetkým bol François Villon, podľa mnohých prvý prekliaty básnik. Toto pomenovanie pre niektorých spoločnosťou odmietaných básnikov sa objavilo vo Francúzsku v 2. polovici 19. storočia podľa rovnomenného súboru básnických podobizní od Paula Verlaina. Ten vydal v roku 1884 a 1888 útlu knižku Prekliati básnici, súbor kritických esejí o francúzskych básnikoch, v tom čase nedocenených a takmer neznámych. Nazval ich prekliatymi vychádzajúc z romantickej koncepcie, že každého básnika, ktorý svojím dielom prevyšuje ostatných, stihne kliatba. Títo prekliati básnici sa vyčlenili zo spoločnosti, verili iba vlastnému snu a odmietali vyšliapané chodníčky poézie.
Popri Verlainovi sem patrili okrem iných Arthur Rimbaud či Stephane Mallarmé, predovšetkým však Charles Pierre Baudelaire, ktorého často označujú aj za prvého moderného básnika. Žil v rokoch 1821 až 1867 a základom jeho básnického diela je zbierka Kvety zla, ktorá v prvom vydaní obsahovala 100 básní rozdelených na 5 častí. Okamžite skončila na súde, pre ohrozovanie mravov bol celý náklad zhabaný, vydavatelia i autor zaplatili pokuty a pre ďalšie vydania sa nesmelo publikovať šesť najmä erotických básní. V ďalších vydaniach celkový počet básní narástol na 156.
O osudoch Kvetov zla veľmi zasvätene píše na svojom blogu Erik Kriššák a podrobne sa venuje prekladom do slovenčiny. Ako uvádza, výbery z týchto básní u nás vyšli knižne štyri razy. Prvý raz v roku 1958 z pera básnika Jána Kostru. Po dlhej prestávke 90. roky priniesli nový záujem o prekliatych básnikov a Baudelaira, básne z Kvetov zla sa objavili v dvoch knihách zásluhou prekladateľa Ján Švantnera a literárneho vedca Ján Števčeka.
Napokon v roku 2021 vyšla publikácia obsahujúca 40 básní z Kvetov zla, nazvaná Tej, čo prešla popri mne. Preložili ich Ľubomír Feldek a jeho dcéra, prekladateľka a fotografka Anna Lara. Ako uvádza Erik Kriššák, z celkovo 90 básní, preložených do slovenčiny, iba jednu preložili všetci uvedení slovenskí prekladatelia. Je ňou báseň Krása a na porovnanie ju prinášame v prvom preklade Jána Kostru a v tom najnovšom o viac než šesťdesiat rokov neskôr…
