PhDr. Miloš Nemeček, čestný predseda Asociácie vydavateľov tlače.
Žijeme v digitálnom veku a to sa odzrkadľuje v takmer každej sfére a zasahuje v podstate každého občana. Je pozitívne, keď sa vymoženosti moderných informačných a komunikačných technológií využívajú na prospech spoločnosti aj jednotlivca, tento proces je nezadržateľný, správny a treba ho podporiť. Má však aj svoje odvrátené stránky. O digitálnej bezpečnosti viac hovorí vo svojej prezentácii Ondrej Tunega. Komunikačná gramotnosť a prístupnosť k informáciám sú veľmi dôležité a je nevyhnutné, aby našli plnú podporu spoločnosti, štátu, štátnej a verejnej správy a samospráv. Samozrejme je najlepšie, ak občan, vrátane seniorov, aktívne zvláda aspoň základné komunikačné zručnosti. Nájdeme však aj takých, ktorí to z rôznych dôvodov nedokážu a podľa prieskumov je ich až 20 percent. Ak máme okolo milióna ľudí, pre ktorých sú informačné a komunikačné technológie cudzou zónou, nuž je úlohou štátu a samospráv oveľa intenzívnejšie než dnes na tomto poli pomáhať. Inak hrozí, že sa v digitálnom veku mnohí stanú doslova občanmi druhej kategórie.
Na poli vzdelávania v digitálnej gramotnosti má veľký priestor aj občiansky sektor, aktívne a zodpovedne k týmto otázkam pristupuje tiež ZKS a jedným z dôkazov je toto podujatie. Popri komunikačných zručnostiach je dôležité vedieť sa zorientovať v čoraz bohatšom svete informácií a médií, moderné technológie a sociálne siete prinášajú okrem veľkých možností tiež svoje problematické stránky. Popri kvalitných a overených informáciách a serióznych blogeroch sa stretávame s množstvom nepresných a falošných informácií, cielených dezinformácií a konšpirácií, hovorí sa priam o hybridnej vojne.
Ako sa vyvarovať nepriaznivého dopadu tejto priam lavíny, ktorá sa na väčšinu z nás valí? Pripomeniem názov milého amerického filmu, ktorý sa volal – Pozri, kto to hovorí. Či už ide o sociálne siete a nové médiá, ale aj tradičné prostriedky masovej komunikácie , teda tlač, rozhlas a televíziu, vždy sa snažme identifikovať, kto stojí za vysielanými informáciami a aké sú jeho základné záujmy.
V prípade klasických médií to nie je až také zložité, zákony upravujú pravidlá pri vydávaní novín a časopisov či udeľovaní licencie na televízne a rozhlasové vysielanie. Identifikácia subjektu je jasná, o čosi náročnejšie je vytvoriť si predstavu o jeho charakteristike, obsahovom zameraní. Žiaľ, súčasnosť na Slovensku neveľmi praje profesionálnym vydavateľom a vysielateľom, ktorých hlavný zámer – aj z komerčného hľadiska – je vytvárať mediálny produkt, ktorý najviac osloví predpokladanú cieľovú skupinu čitateľov či divákov a poslucháčov. Nad obvyklú mieru sa u nás v tejto sfére presadzujú silné finančné a oligarchické štruktúry, ktoré majú svoje politické a ekonomické záujmy, ani verejnoprávna RTVS sa nedokáže ubrániť prílišnému straníckopolitickému vplyvu.
Občania, vrátane seniorov, ktorí chcú odlišovať bulvár od mienkotvorných novín, komerčné zábavné vysielanie od serioznej publicistiky a spravodajstva, si musia dlhodobejším sledovaním vytvoriť čo najpresnejší obraz o tom, kto to vlastne hovorí a na základe toho si vytvoriť akýsi rebríček dôveryhodnosti médií a informačných zdrojov. Vidíme, ako do tohto procesu pod tlakom negatívnych dopadov vstupuje aj Európska komisia či štátne orgány. Regulácia a jej primerané sprísnenie sú zrejme oprávnené. Najlepšie je však vziať to najmä do vlastných rúk a dôkladne sa pozrieť, kto to hovorí…
