Vladimír Haviar bol otcom modernej slovenskej kardiológie

Profesor Vladimír Haviar je považovaný za otca modernej slovenskej i československej kardiológie, ktorý určil jej povojnový vývoj. Dlhoročný prednosta II. internej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave patril medzi popredné osobnosti československej kardiológie a internej medicíny. Jeho kniha Srdce ťa varuje začiatkom šesťdesiatych rokov zmenila pohľad na vznik a formy liečenia srdcových chorôb. Vybudoval na Slovensku prvú koronárnu jednotku a neskôr inicioval prvú transplantáciu srdca v strednej a východnej Európe, ktorú v Bratislave viedol akademik Karol Šiška. Profesor Vladimír Haviar podstatne prispel k rozvoju včasnej rehabilitácie po akútnom infarkte myokardu. Narodil sa pred 115 rokmi, 18. októbra 1911, zomrel 4. marca 1996 v Bratislave vo veku 84 rokov.

Vladimír Haviar sa narodil v Púchove. Po promócii na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracoval ako asistent na Ortopedickej, neskôr na Propedeutickej klinike LF UK v Bratislave. Na Lekárskej fakulte pôsobil od roku 1934 až do odchodu do dôchodku v roku 1987. V roku 1948 absolvoval ročnú stáž v Chicagu so zameraním na nové vyšetrovacie metódy v kardiológii. Po návrate zo študijného pobytu v USA sa pričinením Vladimíra Haviara v rámci hrudnej chirurgie realizovali korektúry i zložité chirurgické zákroky, čím sa stal priekopníkom slovenskej kardiochirurgie. Zaviedol katetrizáciu srdca, v roku 1965 vybudoval na Slovensku prvú koronárnu jednotku a o tri roky neskôr inicioval prvú transplantáciu srdca v strednej a východnej Európe, ktorá sa uskutočnila na II. chirurgickej klinike v roku 1968.

Profesor Haviar sa ako prvý Slovák stal predsedom Československej kardiologickej spoločnosti, a aj prvým predsedom Slovenskej kardiologickej spoločnosti. Vo funkcii bol do roku 1973, kedy musel z vedenia spoločnosti nútene odísť pre svoje aktivity v demokratizačnom procese v roku 1968. Naďalej však odborne i vedecky pracoval. Výrazom ocenenia práce Vladimíra Haviara bolo jeho menovanie za čestného experta Svetovej zdravotníckej organizácie pre rehabilitáciu v kardiológii v roku 1966. V tejto funkcii bol do roku 1971, kedy mu činnosť z politických dôvodov znemožnili. Aj napriek krátkemu času podstatne prispel k rozvoju rehabilitácie po infarkte myokardu na svete. Ocenením medzinárodnej autority profesora Haviara bola jeho nominácia za vedúceho oddelenia kardiovaskulárnych chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve, čo mu však režim neumožnil.

Vladimír Haviar sa aktívne sa zapojil do protifašistického odboja a Slovenského národného povstania, za čo ho prezident Edvard Beneš vyznamenal Československým vojnovým krížom. Po oslobodení sa stal povereníkom Slovenskej národnej rady pre zdravotníctvo pre západnú oblasť Slovenska. Ako člen Demokratickej strany bol v rokoch 1945 až 1946 poslancom Národného zhromaždenia, zastával funkciu podpredsedu zdravotníckeho výboru. V rokoch 1968 až 1970 bol poslancom SNR a predsedom jej výboru pre veci zdravotnícke. Po novembri 1989 sa na parlamentnej pôde opäť angažoval pri reforme slovenského zdravotníctva.

Profesor Haviar je autorom a spoluautorom mnohých odborných, encyklopedických a vedecko-náučných publikácií. V januári 2007 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil Pribinov kríž I. triedy in memoriam za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kardiológie. Profesor Vladimír Haviar, ktorého dlhoročná odborná činnosť výrazne ovplyvnila vývoj povojnovej slovenskej, ale aj československej kardiológie a vtlačila jej medzinárodný rozmer, zomrel 4. marca 1996 v Bratislave vo veku 84 rokov. 1. júna 2009 na priečelí budovy bývalej Evanjelickej nemocnice v Bratislave na Palisádach odhalili Vladimírovi Haviarovi, zakladateľovi modernej slovenskej kardiológie, pamätnú tabuľu.