Vesper dominicae
Ivan Krasko
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera čelo
vráskami zryté
– starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho – –
Tranoscius má
pootvorený
– mosadzné sponky,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle – –
Posledný na list
díva sa, díva,
– tam naznačené
je ťažkou rukou:
„Pán Bůh požehnal
nám syna, kterýž…“ –
až dobré oči
slzami skropia
zažltlé listy…
Však stará kniha,
čo rozplakala,
matičku moju
utíši zase:
už spieva mäkkým,
tenuškým hlasom:
„Den nedělní se
skonáva, chválmež…“
– – a súmrak padá
vždy väčší, hustší
v izbietku malú –
– – A pokoj sadne
pomaly, tíško
na sivú hlavu
matičky mojej – –
V Nedeľnej chvíľke poézie sme už predstavili niekoľko osobností našej modernej básnickej tvorby, boli nimi napríklad Ján Stacho a Ľubomír Feldek z Trnavskej skupiny či Ivan Štrpka z básnickej skupiny Osamelých bežcov. Základné kamene slovenskej moderny však kládol zhruba o polstoročie skôr Ivan Krasko(vlastným menom Ján Botto, 1876 – 1958). Zásadným vkladom s trvalým vplyvom je jeho prvá zbierka Nox et solitudo / Noc a samota/ z roku 1909. Viaceré básne z nej sa stali doslova ikonické a mnohí ich dobre poznajú – Zmráka sa…, Život, Otrok, Otcova roľa, Baníci, Hľa, luna bledá… Ale vhodnejšiu báseň ako Vesper dominicae – Nedeľný večer – by sme pre Nedeľnú chvíľku poézie sotva našli…
Foto: Wikipédia