Ivan Laučík
Príďte!
S dávnymi priateľmi
sme navštívili
les.
Spýtali sa,
kedy bude koniec
tej nikam nevedúcej cesty.
Ach,čoskoro!
Potešili sa prvému stĺpu
elektrického vedenia.
Konečne asfalt!
Vydýchli si zhlboka.
Už tri roky sa im chystám napísať:
Letá ubiehajú,
sneh sviští,
les krehne pred očami.
Už čoskoro budú v ňom pristávať lietadlá,
príďte!
Patril do dnes už legendárnej básnickej skupiny Osamelí bežci. Vo štvrtok 4. júla uplynulo od narodenia Ivana Laučíka, básnika a esejistu, 80 rokov.
Podobne ako u jeho generačných súputníkov Ivana Štrpku a Petra Repku tvoriacich skupinu Osamelí bežci, sa aj začiatky Laučíkovej tvorby spájajú s časopisom Mladá tvorba. Na jeho stránkach sa začiatkom 60. rokov minulého storočia neobjavili len jeho prvé básne, ale aj revoltujúce manifesty Osamelých bežcov Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov, pod ktoré sa podpísal aj Laučík.
Liptovskému osamelému bežcovi, jednému z najmodernejších slovenských básnikov 20. storočia, vyšla v roku 1968 ako prvému zo skupiny zbierka básní Pohyblivý v pohyblivom. Podobne ako Štrpku a Repku aj Laučíka zastavila normalizácia v publikovaní na mnohé roky. V jeho prípade na 19 rokov. Pred normalizačným zákazom stihol vydať ešte zbierku Sme príbuzní na začiatku (1970).
Ivan Laučík sa narodil 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu navštevoval v rodnom meste, kde aj zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Rok po maturite pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach a v Kopřivnici.
Po ročnej anabáze stavbyvedúceho študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a v Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis. Učiteľskému povolaniu sa začal venovať po skončení základnej vojenskej služby. Najprv na základnej škole v Liptovskom Mikuláši a neskôr vo Veľkom Borovom.
V rokoch 1981 – 1984 absolvoval doplnkové štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, po ktorom pôsobil na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku (1981 – 1991). Od roku 1991 do roku 1992 bol riaditeľom Okresnej školskej správy v Liptovskom Mikuláši. So stredoškolákmi sa v rokoch 1992 – 1993 stretával aj ako vychovávateľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Od roku 1994 učil na Gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši.
Publikačne útle, ale obsahovo bohaté dielo Ivana Laučíka tvorí päť básnických zbierok a jedna esejistická kniha. Po debutovej zbierke Pohyblivý v pohyblivom (1968) a prednormalizačnej knihe Sme príbuzní na začiatku (1970), mu ďalšia zbierka vyšla až v roku 1988 pod názvom Na prahu počuteľnosti, v ktorej viac ako len naznačil, že osudom človeka je sebazničenie. Mal hlboký vzťah k prírode a varovanie pred jej devastáciou je tiež jasným posolstvom publikovanej, síce krátkej, ale kruto výrečnej básne.
Po novembri 1989 sa Ivan Laučík prezentoval zbierkou Vzdušnou čiarou (1991). Liptovská archeologická lokalita Havránok sa nielen v názve, ale aj v básňach objavila v zbierke z roku 1998. V knihe Havránok sa pokúsil o akýsi archeologický prieskum vlastného vnútra. Zbierka sa v roku 2018 dočkala aj druhého vydania. Laučíkove zbierky vyšli v roku 2003 aj v jednej knihe s názvom Básne.
Laučíkove rodné mesto sa stalo hlavnou témou jeho esejistickej knihy z roku 2000 s názvom Liptovský Mikuláš – príbeh mesta.
Ivan Laučík zomrel 12. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši. Jedenásť rokov po básnikovej smrti vyšiel výber jeho publicistických textov z rokov 1988 – 2004 pod názvom Trblet v oku.