Ivan Štrpka
Ktosi ešte bdie
Zabil si deň, spálil si svoju iskru.
Všetko je čierne, tma sa na teba lepí –
krv noci tuhnúca zo všetkých strán.
Je neskoro. Tupý studený vietor
ťa udiera do tváre. Jediné drobné stupaje
na ceste pred tebou
v matnom ligote dažďovej vody
prešla po polnoci obrovská, pod nákladom
temno obutá a prskajúca obluda.
Všade je tma. Je neskoro. Len hore
v dome, tam na vŕšku
bliká jediné okno pod strechou.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi tu blízko bdie.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi v tom dome bdie,
lampa jeho veľký tieň nesníma.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi ešte bdie,
možno sa teší, možno trápi,
možno, že len tak sedí
a nič nevníma.
Ktosi tam ešte bdie,
ktosi ešte bdie
a v tebe ľahko rozškrtáva čosi,
čosi živé, čo v hlbokej noci
ticho zavýja.
Čosi ešte bdie. Čosi
tu ešte bdie uprostred iskry
dažďu dokorán.
Stoj pevne vo svojej iskre.
Si strom čo horí.
Si holý obraz, ktorý nemá
meno ani rám.
Stál pri vzniku dnes už legendárnej básnickej skupiny Osamelí bežci. Známa je aj jeho spolupráca s hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. V nedeľu 30. júna má Ivan Štrpka, básnik, esejista, prekladateľ a textár, 80 rokov.
V roku 1964 sa v Mladej tvorbe objavili dva manifesty Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov básnickej skupiny Osamelí bežci, pod ktoré sa spolu s Ivanom Laučíkom (1944 – 2004) a Petrom Repkom (1944) podpísal aj Ivan Štrpka. V manifestoch sa vyhranili voči vtedajším oficiálnym hodnotám, komunizmus označili za abstraktný pojem pre svoju generáciu, odmietli nielen tvorbu niektorých básnikov staršej generácie, ale aj zasahovanie ideológie do literatúry.
„Názov Osamelí bežci dokonale vyjadroval náš spoločný životný pocit aj potrebu slobodného pohybu. A všetci sme skutočne behali a premýšľali vlastným smerom. Osamelí bežci znamenajú vlastnú slobodu a nie samotu. Osamelým bežcom sa cítim aj dnes, ale vôbec nie som sám,“ hovorí teraz Ivan Štrpka.
V Mladej tvorbe sa neskôr okrem manifestov objavili aj Štrpkove články O otvorenej básni (1967) a Predbáseň (1969), ktoré v hlbšej teoretickej rovine priblížili tvorivé postupy Osamelých bežcov. Ich aktivity však výrazne ovplyvnil nástup normalizácie po roku 1969. Samotný Štrpka po svojom knižnom debute Krátke detstvo kopijníkov (1969) stihol ešte v roku 1971 vydať zbierku Tristan tára, po ktorej sa vynútene knižne odmlčal na desať rokov.
Vynútenú publikačnú prestávku vyplnil aj spoluprácou s hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. Ivan Štrpka sa textársky podieľal na jedenástich Ursinyho albumoch ako napríklad Pevnina detstva, Nové mapy ticha, Modrý vrch / 1981, z neho je uverejnený text/, 4/4, Bez počasia, Zelená, Momentky, Do tla či Príbeh.
V roku 1981 vydal zbierku Teraz a iné ostrovy. O rok neskôr sa prezentoval básnickou knihou Pred premenou. V roku 1985 mu vyšla zbierka Správy z jablka a o tri roky neskôr aj kniha básní Všetko je v škrupinke.
Po roku 1989 vydal najproduktívnejší osamelý bežec zbierky: Krásny nahý svet (1990), Rovinsko juhozápad (1995), Smrť matky (1995). V roku 1997 mu vyšli zbierky Medzihry: Bábky kratšie o hlavu a Majster Mu a ženské hlasy. Ako básnické skladby sú koncipované knihy Hlasy a iné básne (2004) a Tichá ruža (2006). Zbierka básní s názvom Kam plášť, tam vietor mu vyšla v roku 2018. Zatiaľ poslednou samostatnou knihou básní Ivana Štrpku je zbierka Hermovská chôdza (2022).
Ako prozaik sa predstavil románom s autobiografickými prvkami Rukojemník (1999). V knihe Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (1995) zasa sústredil články a úvahy publikované v Kultúrnom živote počas svojho porevolučného (1989) pôsobenia v redakcii a z relácie Slovenského rozhlasu Živé slová.
Zdroj a foto: TASR