Ivan Mojík
Stretnutie surrealistov po rokoch
S tvárou ryby
Ktorá má klávesnicu zarastenú do pŕs
Rozbíja lunatik svojimi azúrovými rukami
Sklené dvere
Ale iní lunatici
S hlavami prebudených púpav
S hlavami prebudených kameňov
S hlavami bystrookých kobyliek lúčnych
Hádžu kocky smiechu do obludnej objemnej
kupoly krypty
Aby magické krídla fantázie vzrástli
Aby mušle
Podobajúce sa zvoneniu
Rozprávali príbehy
Pripomínajúce lodnú skrutku
Byť harfou podvedomia
Zvonom nevyhasínajúceho detstva
Byť jablkom poézie na drapľavom strome času
Deti búrky mlčia
Pri slabom svetle kriku vidno
Že láska je zaťatá do pňa
V zámku
Obliehanom surrealizmom
Obliehanom budúcnosťou
Obliehanom výkrikmi
Modrá ruka blesku odlieva med svitania
Iba jeden z lunatikov
Štvorcový ako hriva čistokrvného koňa
Prúžkovaný ako ruka horolezca či diabla
Tekutý ako šachovnica
Plače
Aby ľalie extáz neuvädali
Aby mlyn snenia opäť rozhýbal svoje súkolia
Aby bolo počuť výskať a tancovať stromy
Mramorové a nehybné ako Dunaj
So slovenskými nadrealistami sa rozlúčime ich pokračovateľom Ivanom Mojíkom /1928 – 2007/ a básňou, ktorá vyšla o viac než šesťdesiat rokov neskôr, než sa v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia predstavila skupina nadrealistov. Je zo zbierky Obrana jazvy z roku 1999 a je symbolickým rozlúčením s týmto básnickým smerom.
Jeho prvotiny neboli príliš zaujímavé, ale zbierka Dnešný vzduch (1958) sa svojou poetikou odvážne hlásila k moderným európskym prúdom. Cenzúra zbierku zhabala a dala zošrotovať. Ivan Mojík pracoval ako novinár a ani tu sa nevyhol zásahu totality. Ako vedúceho oddelenia kultúry a zástupcu šéfredaktora denníka Práca ho po roku 1968 označili za revizionistu a v podstate s celým vedením novín najskôr vylúčili z komunistickej strany a potom aj vyhodili zo zamestnania.
Až v deväťdesiatych rokoch sa môže v niekoľkých zbierkach v inovovanej forme vrátiť k postupom surrealistickej poetiky a tiež vzdať hold odkazu futuristov. Báseň Stretnutie surrealistov po rokov je takto celkom peknou labuťou piesňou slovenského nadrealizmu…