Havran
Edgar Allan Poe
Už polnočné slietly tône, myseľ v ťažkej dume tonie,
hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier,
sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase,
zrazu šuchot, klepot v hlase čudnom znie od mojich dvier.
„Pozdný hosť snáď — myslím stajme — tápe hen u mojich dvier.“
Toľko len a nič viac, ver.
December bol práve chmúrny, čarodejne divo-búrny,
uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôní sbor.
Túžil som za rána svitom, po srdci od mieru sýtom,
nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor,
kde: Lenorou: mŕtvu milú menuje anjelov chór;
v kruhu hviezdnom žiadon spor!
Tu shyb kortyny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní,
zvlní, plní hodváb šumný srdce desom, ako mor,
divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší:
„Pozdný hosť snáď, — tíšim strachy — tápe hen u mojich dvier,
iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier,
toľko len a nič viac, ver.“
Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrúzy asi:
„Pán či pani — diem — odpusťte, myseľ pomýlila smer,
v snách som trímal dušu dumne a predo mnou sväzky umné,
vy, ach, siahali ste jemne po závore mojich dvier,
neslyšal som temer šumu“… vtom otvorím závor dvier;
vonku tma a nič viac, ver.
V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky,
trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier,
ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol domom — dvorom,
slovo „Lenora“ len znelo, ako vlna vzdušných hier,
toľko len nič viac, ver.
Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási,
znova čujem, dakto šmátra o dač’ živšie, ako driev.
„Iste — rečiem — u obloka niečo tápe do vysoka,
nechže slietne beľmo s oka, strhnem závoj s šerých vier,
na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier;
van to vetra, nič viac, ver.“
Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa
havran zrutný, ruchom, šumom, sťa keď búrkou stena bor,
tužibuď a bleskurýchle, povedome, nebárs stíchle,
usadá sa pánskym kynom ponad čelo mojich dvier,
a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier,
sadne si a nič viac, ver.
Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora,
keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier.
— Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný,
tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker,
riekni, jak ťa zvú tam Dolu, podsvetia kde králi mier?
Havran rečie: „Nikdy ver.“
Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne,
v slove síce smyslu málo podľa mysle jasných mier,
ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny,
a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier,
vták, či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier,
menuje sa: „Nikdy ver.“
A na soche havran v tichu sedí, nevydá ni dychu,
jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier,
ani hlesu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu
nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto sber,
nádej zhynulo už veľa, sťa blesk rána s pávích pier.
Letún riekne: „Nikdy ver.“
Odpoveď tá striasla duchom — príšer kási v slove suchom.
Iste — dumám — bájou čírou je, čo žvatle táto zver,
majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá,
stíhala na stezkách bludných — olúpila duše mier,
on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer,
tajným slovom: „Nikdy ver.“
Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora,
kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier;
klesol tam na baršún, snami, prapodivnými dumami;
chtiac rozuzliť zdania, mamy — ominóznych slov a sfér —
ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver,
kváčúc: „Nikdy, nikdy ver.“
Onemel som v mysli smesi, blúdiac v širke-diaľke kdesi,
kým on ohňom očú žravých, sťaby upír-netopier,
vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú,
na nej lúče lampy mávu, v shyboch hrá si tieňov šer,
Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer,
nevzhliadne viac nikdy ver.
Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných
zvukov zvonia zvonky zvučne z serafínskych božských hier.
„Čuj, to anjelov sú sbory, Boh ich soslal, aby chorý,
komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier!
Rozpomienku na Lenoru bôľnu shladil jeho mier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“
„Veštcu! riekni, duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti! —
Pošle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier:
musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy,
hrúzy kúzla, samôt desy skúšať v stáne čiernych vier?
Nieto lieku v Gileade pre mňa? — riekni — zhyniem ver!“
Havran rečie: „Nikdy ver!“
„Veštcu! riekni — duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti?
Pre Boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor —
srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný,
môž tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých sbor —
už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór?“
„Nikdy“ — v odveť havran-tvor.
„Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase —
skríknem hrúzou — k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber!
Čo si vravel, klam je púhy. — Samota cieľ mojej túhy!
Vyrvi z hrudi klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier!
Ni páperia nenechaj tu, zmizni s sochy mojich dvier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“
Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni —
s Palladinej bielej sochy, zponad čela mojich dvier,
zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy,
nad nim pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá s dvier,
a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier,
nikdy, nikdy — nikdy ver!
Prebásnil Vladimír Roy
Keď sme pred týždňom predstavovali Vladimíra Roya, uviedli sme, že ovládal šesť jazykov a preložil viacero významných diel svetovej poetickej tvorby. Patrí k nim aj ikonická poéma Havran, Edgar Allan Poe a osobitne Havran mu boli nepochybne blízko svojou tajuplnou atmosférou, obraznosťou aj jazykom. A tak hoci Havrana do slovenčiny preložili viacerí, prebásnenie Vladimíra Roya aj po storočí zostáva najznámejšie.
Edgar Allan Poe / 1809 – 1849/ bol americký romantický básnik, prozaik, literárny teoretik a esejista. Hoci sa dožil iba štyridsať rokov, jeho dielo sa natrvalo zapísalo do dejín svetovej literatúry, je považovaný za zakladateľa žánru detektívky a hororu. Jeho smrť bola ako odpísaná z niektorej z jeho pochmúrnych poviedok: Našli ho opitého a možno aj pod vplyvom omamných látok na chodníku v Baltimore, hoci ho hneď previezli do nemocnice, z kómy sa neprebral a po štyroch dňoch zomrel… Vydal tiež štyri zbierky básní, ktoré mali značný vplyv na mnohých jeho nasledovníkov, najznámejšia z nich je práve posledná – Havran iné básne.
Zdroj a foto: Wikipédia