Vladimír Mináč, výrazná osobnosť slovenského kultúrneho a spoločenského života

Vladimír Mináč bol výraznou postavou slovenského kultúrneho a spoločenského života druhej polovice dvadsiateho storočia. Bol doslova košatou osobnosťou, veď ide o spisovateľa, literárneho kritika, redaktora, filmového scenáristu, esejistu aj publicistu, ktorý sa významne spoločensky angažoval najmä na pôde Matice slovenskej a tiež v politickom živote. Jeho prozaická, esejistická aj publicistická tvorba takmer polstoročie dodávala impulzy vývinu nielen slovenskej literatúre, ale aj kultúre a spoločnosti. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, mal 22 rokov a stalo sa jeho celoživotnou spisovateľskou témou, vojnu spoznal z vlastnej skúsenosti. Do literatúry vstúpil románom Smrť chodí po horách, nasledovali Včera a zajtra, Modré vlny a trilógii Generácia – Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi a Zvony zvonia na deň ako vrchol jeho prozaického diela. Napísal námety k filmom Boj sa skončí zajtra, Pole neorané, Žena z vrchov a Kapitán Dabač. S vývojom po Novembri 1989 sa nevedel vyrovnať a viaceré jeho postoje boli kontroverzné. Niet však sporu, že po celé desaťročia bol nezanedbateľnou osobnosťou slovenského kultúrneho a spoločenského života a jeho literárne dielo má v ňom trvalé miesto. Vladimír Mináč zomrel 25 októbra 1996 v Bratislave, mal 74 rokov.

Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci v rodine obuvníckeho majstra. Po gymnáziu slovenčinu a nemčinu na Slovenskej univerzite v Bratislave. Vladimír Mináč nepísal o SNP a vojne zo sprostredkovaných svedectiev. Poznal to nielen zblízka, ale vedel ako smrť skutočne vyzerá. Pôsobil v partizánskej brigáde Jánošík, v decembri 1944 ho zajali. Do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau, kde v tom čase zomrelo mnoho slovenských a českých osobností.

Po oslobodení pôsobil ako redaktor armádneho denníka Bojovník, neskôr Obrana ľudu, šéfredaktorom Kultúrneho života a Slovenských pohľadov. Bol vo viacerých funkciách Zväzu československých spisovateľov, členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, v rokoch 1974-1990 predsedom Matice slovenskej a v rokoch 1990-1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za Stranu demokratickej ľavice.

Do literatúry vstúpil románom Smrť chodí po horách v roku 1948, ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej skúsenosti z protifašistického zápasu. Nasledovali romány Včera a zajtra a Modré vlny. V románovej trilógii Generácia – Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi a Zvony zvonia na deň, ktorá je považovaná za vrchol jeho prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období. Zložitosť obdobia konca 50. rokov minulého storočia a odhalenie negatívnych stránok života v socialistickej spoločnosti vyjadril knihou poviedok Tmavý kút, dvojnovelou Nikdy nie si sama, dielom Záznamy i satirickým románom Výrobca šťastia.

Esejistická tvorba zahŕňa mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o kultúrnopolitických problémoch. Esejisticky a publicisticky sa vyjadroval aj v období politického zlomu v roku 1989. Zamýšľal sa nad mnohými otázkami, ktoré nastolila spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach. Svoje nezriedka kritické názory zhrnul v esejistických knihách Sub tegmine, Návraty k prevratu, Odkiaľ a kam Slováci? a Hovory M.