Viera Strnisková, veľká tragédka slovenského divadla

Slovenská herečka Viera Strnisková vynikla v mnohých divadelných predstaveniach aj filmoch. Viac než štyri desaťročia hrala na javisku SND. Bola predovšetkým veľkou tragédkou slovenského divadla, ale dokázala skvelo stvárniť postavy najrôznejších charakterov a žánrov. Divadlo milovala a keď už nehrala na našej prvej scéne v Spišskej Novej Vsi hosťovala takmer do osemdesiatky, cestovala cez celé Slovensko vlakom, aby odovzdala kus svojho veľkého hereckého umenia…Pamätáme si ju z rodinného seriálu Miesto v dome, z psychologickej drámy Priateľstvá padajúceho lístia či z drámy Živý bič. V televízii zaujala neraz v klasike ako Rok na dedine, Rysavá jalovica či Mamka Pôstková. Na vysokej úrovni stvárnila postavy v historických seriáloch Život bez konca, Alžbetin dvor a Štúrovci. Naposledy účinkovala vo filme Dlhá krátka noc v roku 2003. Nezabudnuteľné je jej dlhoročné účinkovanie v legendárnych televíznych Nedeľných chvíľkach poézie. Viera Strnisková sa narodila 30. októbra 1929 v Hlohovci. Jedna z najvýraznejších slovenských hereckých osobností do hereckého neba odišla pred trinástimi rokmi, 31. augusta 2013 vo veku 83 rokov.

Viera Strnisková na želanie otca, ktorý bol lekárom, začala študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Medicínu nedoštudovala, rovnako ako právo, napokon absolvovala štúdium divadelnej vedy a literárnej teórie. Počas štúdia externe dva roky pôsobia v Štúdiu Novej scény, rok účinkovala v Mestskom divadle v Kolíne, zrejme na podnet matky, ktorá pochádzala z Čiech. Z Kolína viedla jej cesta do Zvolena, kde sa rozbiehala činnosť nového Divadla Jozefa Gregora Tajovského, potom päť rokov hrávala na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre. Od roku 1962 sa etablovala v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobila do roku 2004. Stvárňovala najčastejšie hrdinky poznamenané tragickým osudom.

Práve v týchto postavách sa rozvíjala jej výrazná schopnosť postihnúť tragiku ženských charakterov. Medzi takéto postavy patrili Blanche du Bois v Električke zvanej túžba či pani Borkmanová v Ibsenovej hre John Gabriel Borkman. Účinkovala tiež v dramatickom prepise známeho literárneho príbehu Alica v krajine zázrakov. Najmä Električka zvaná túžba z roku 1964 sa zaradila medzi kultové inscenácie v zlatých šesťdesiatych rokoch činohry SND.

Jej filmografia obsahuje desiatky titulov, medzi nimi napríklad Námestie svätej Alžbety, Smrť prichádza v daždi, Zmluva s diablom, Sladký čas Kalimagdory či Medená veža, ale aj rozprávky ako Soľ nad zlato. Väčšie herecké príležitosti dostala v televíznych dielach ako Živý bič, Rok na dedine, Rysavá jalovica, Prečo Adam Chvojka spáva doma, Mamka Pôstková, Dom Bernardy Alby, Nebezpečné známosti, Budenbrookovci alebo Miesto v dome.

Divadlo bolo jej životom a keď ju začali v činohre SND menej obsadzovať, ponúkli jej hosťovanie v divadle v Spišskej Novej Vsi. Pravidelne a pokorne tam cestovala cez celé Slovensko vlakom a zahrala celú škálu grandióznych postáv. S herectvom prestala až v roku 2008, keď sa rozhodla odísť krátko pred osemdesiatkou do zaslúženého dôchodku a jej dom sa stal centrom rozvetvenej rodiny.

Viera Strnisková bola trikrát vydatá. Jej prvým manželom bol operný spevák SND Vratislav Jelínek, mali spolu dcéru Danicu. Potom si za manžela vzala režiséra Pavla Haspru, s ktorým vytvorila tvorivý tandem už v Nitre a spolu po čase prešli do SND. Haspra a Strnisková na svet priviedli dcéru Janu, no po štyroch rokoch sa režisér zahľadel do o 17 rokov mladšej herečky Soni Valentovej. Aj toto Strniskovej manželstvo sa skončilo rozvodom. Do tretice sa vydala za riaditeľa Filmexportu Jiřího Rybína. Po dvoch nevydarených vzťahoch nakoniec Viera Strnisková našla svoje životné šťastie a citové naplnenie. Ako spomínali jej vnučky, bolo veľmi dôležité, že Jirko – ako ho každý volal – považoval deti aj vnúčatá z predchádzajúcich manželstiev za svoje a tak sa dvojici podarilo vytvoriť konečne skutočnú rodinnú pohodu. Po jeho smrti už zostala sama.