Svojrázny elegán Schöne Náci sa stal súčasťou koloritu Bratislavy

Ignác Lamár, známejší pod menom Schöne Náci, sa narodil 11. augusta 1897 v Engerau vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, v dnešnej bratislavskej mestskej časti Petržalka. Od smrti svojrázneho a nezabudnuteľného elegána, korzujúceho po Bratislave v čiernom fraku, žakete, v bielych rukavičkách, v čiernych lakovkách s bielymi gamašami, s cylindrom na hlave a s paličkou v ruke bude už 59 rokov, bolo to v októbri 1967 v nemocnici v Lehniciach. A o štyri desaťročia neskôr sa dočkal druhého, dôstojného a slávnostného pohrebu v rodnej Bratislave. Stal sa súčasťou koloritu bratislavských ulíc a kaviarní, čo pripomína jeho socha v životnej veľkosti priamo v centre hlavného mesta, na bratislavskom korze. Patrí nepochybne medzi objekty, pri ktorých sa najčastejšie fotografujú turisti a návštevníci slovenskej metropoly.

Detstvo nemal najšťastnejšie, matka ušla od rodiny s tovarišom do Viedne, vyrastal len s otcom obuvníkom, ktorý po odchode manželky začal holdovať alkoholu. Mladý Lamár spočiatku pomáhal otcovi v obuvníckej dielni, neskôr bol cukrárskym učňom a po otcovej smrti, keď exekútori rozpredali ich rodinný majetok, začal pracovať v divadelných dielňach ako kulisár, aby mohol splácať otcove dlhy. Keď sa divadlo cez prvú svetovú vojnu dostalo do krízy, bol z práce prepustený a tak sa živil pomocnými prácami: pomáhal v domácnostiach pri upratovaní, pri prášení kobercov a vynášaní uhlia. Býval v rôznych podnájmoch.

Keď objavil kufor s elegantným oblečením, ktorý jeho otcovi darovala grófka Náriová po svojom nebohom manželovi, rozhodol sa, že si splní svoj detský sen, pôjde v šľapajach starého otca, slávneho klauna Lamára a stane sa elegantným klaunom. Nacvičil si chôdzu šviháka, úslužné poklony a takto, ako šľachtic chodieval po bratislavskom korze od Michalskej brány až po Dunaj a okoloidúce dámy zdravil trojjazyčne: v slovenčine „ruky bozkávam“, maďarčine „kezét csókolom“ a nemčine „küß die Hand“. Zároveň spieval po bratislavských dvoroch a popod domami. Stal sa súčasťou koloritu bratislavských ulíc a kaviarní, navštevoval cukrárne u Stürzera na Sedlárskej ulici, u Meyera (v jej tesnej blízkosti sa nachádza jeho socha v životnej veľkosti od akademického sochára Juraja Meliša) pri Hlavnom námestí a Myšáka na Štúrovej ulici, kde dostával zadarmo zákusky a niekedy aj čiernu kávu.

Keď ochorel na tuberkulózu, liečil sa aj v nemocnici v bratislavských Podunajských Biskupiciach. Ignác Lamár zomrel 23. októbra 1967 vo veku 70 rokov v tuberkulóznej nemocnici v obci Lehnice, kde bol ako bezdomovec aj pochovaný. V roku 2007 jeho telo exhumovali a telesné pozostatky previezli do Bratislavy, kde sa po takmer 40 rokoch dočkal dôstojného a slávnostného pohrebu na Ondrejskom cintoríne. Tu sa s ním okrem iných rozlúčil aj kňaz Anton Srholec a bratislavská folková skupina LOJZO, ktorá mu prvý a posledný raz zaspievala pesničku Schöne Náci.