Peter Šťastný a jeho mimoriadny životný aj športový príbeh

Peter Šťastný oslávil 18. septembra jubileum 70 rokov a tie priniesli mimoriadny životný aj športový príbeh. O nevšednosti a veľkosti jeho hokejovej kariéry nehovoria iba úctyhodné štatistiky, ale aj okolnosti, ktoré k nim viedli. S mamou Františkou, otcom Stanislavom a piatimi súrodencami – Bohumilom, Vladimírom, Mariánom, Antonom a Evou vyrastali na Kvetnej ulici v Bratislave. Hokej, futbal, hokej s loptičkou, tým chlapci trávili najviac času. Tu si osvojil húževnatosť, súťaživosť a ctižiadostivosť, ktorá sprevádzali Šťastného po celú kariéru. Na prahu dospelosti sa etabloval v A-mužstve Slovana Bratislava a v roku 1979 mu pomohol k historickému titulu vo federálnej lige. V tom čase mal už na konte dva tituly majstra sveta i priamu konfrontáciu s elitou NHL na Kanadskom pohári 1976, proti ktorej takisto zažiaril. Potvrdil to aj priamo v zámorskej, najsilnejšej lige sveta po emigrácii aj so svojim bratmi Antonom a Mariánom, s ktorými vytvoril jedinečný a obávaný útok. Po páde komunistického režimu sa vrátil do vlasti a reprezentačného tímu a stal sa svetovým unikátom, jediným hokejistom, ktorý reprezentoval tri rôzne krajiny – Československo, Kanadu aj Slovensko…

Peter Šťastný si čoraz viac uvedomoval príkoria vtedajšieho komunistického režimu, napokon v ňom dozrelo rozhodnutie emigrovať. V auguste 1980 sa so Slovanom zúčastnil na turnaji v rakúskom Innsbrucku a hoci bol pod dohľadom agentov Štátnej bezpečnosti, napokon sa mu podarilo odletieť cez Amsterdam do Kanady. Prezident klubu Quebec Nordiques Marcel Aubut pohotovo zareagoval na Šťastného telefonát z Rakúska, okamžite za ním vycestoval a zorganizoval útek. Spolu s Petrom emigroval aj mladší brat Anton a aj Petrova manželka Darina, ktorá bola v tom čase v ôsmom mesiaci tehotenstva. Po emigrácii Petra a Antona sa začali komunistické orgány intenzívne zaujímať o ostatných členov rodiny. Napokon sa o rok aj Marián rozhodol pre emigráciu a pripojil sa k bratom. Peter, Anton a Marián sa stali legendami klubu Quebec Nordiques. Všetci sa dokázali presadiť v mimoriadne tvrdých podmienkach vtedajšej NHL. Otvorili dvere Európanom, ktorí začali prúdiť do NHL. Peter Šťastný sa stal prvým nováčikom v histórii ligy, ktorý pokoril métu sto bodov a ako prvý Európan získal Calderovu trofej pre najlepšieho nováčika NHL. Trojciferný počet bodov dosiahol v každej z prvých šiestich sezón v NHL. V roku 1984 reprezentoval Kanadu na Kanadskom pohári a svoj jediný gól na turnaji strelil Československu. Bol druhý najproduktívnejší hráč 80-tych rokov hneď za Wayneom Gretzkym. Po odchode z Quebecu zamieril Peter Šťastný do New Jersey a bodku za kariérou dal v roku 1995 po dvojročnom pôsobení v St. Louis Blues. V tom čase ho už výrazne obmedzovali zdravotné problémy, pre ktoré zavesil korčule na klinec ako 38-ročný. V základnej časti NHL odohral počas 15 sezón 977 zápasov, v ktorých nazbieral 1239 bodov za 450 gólov a 789 asistencií.

Po páde komunistického režimu sa vrátil do vlasti a reprezentačného tímu a stal sa svetovým unikátom, keď reprezentoval tri rôzne krajiny: Československo, Kanadu aj Slovensko. Slovenskému hokeju pomohol k postupu z C-kategórie cez béčko medzi svetovú elitu. Práve na šampionáte B-kategórie v Bratislave v roku 1995 odohral posledný zápas kariéry. V roku 1998 vstúpil do Hokejovej siene slávy v Toronte, o rok na to aj do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie.

V roku 2002 sa stal aj členom Siene slávy slovenského hokeja, no o sedem rokov z nej vystúpil na protest voči pôsobeniu vtedajšieho prezidenta SZĽH. Po hráčskej kariére krátko pracoval ako skaut St. Louis Blues. Bol generálny manažér slovenskej reprezentácie, pôsobil aj ako poslanec Európskeho parlamentu. Hokeju sa na profesionálnej úrovni venovali aj jeho synovia Paul a Yan, okrem nich má dcéry Katarínu a Kristínu.