Janko Kráľ, búrlivák a básnik s výnimočným talentom

Janko Kráľ bol búrlivákom nielen vo svojej básnickej tvorbe, ale aj osobnom život a postojoch. Patril k popredným predstaviteľom štúrovskej generácie, pre svoje radikálne názory, vášnivú povahu a tvrdú kritiku aj do vlastných radov sa rozchádzal aj s najbližšími, nehovoriac o prenasledovaní zo strany vrchnosti. Tento búrlivák, známy aj ako divný Janko, bol však výnimočným básnikom a smelo ho môžeme radiť na čestné miesto európskeho romantizmu. Jeho Duma bratislavská je považovaná za prvú báseň v štúrovskej slovenčine. Jedným z najznámejších diel je romantická balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Za buričské konanie sa nevyhol väzeniu. Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši a 23. mája si pripomíname 150 výročie jeho smrti, zomrel na týfus 23. mája 1876, mal 54 rokov.

Študoval na lýceu v Levoči, v Kežmarku až sa napokon zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, kde sa zoznámil so skupinou štúrovcov. V roku 1844 sa podpísal pod list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie zástupcu profesora a lýceum opustil. Pri tejto príležitosti napísal báseň Duma bratislavská, ktorá je považovaná za prvú báseň v štúrovskej slovenčine. Po protestnom odchode zo školy sa vo svojom rodnom meste Kráľ zúčastnil na príprave založenia spolku Tatrín a istý čas putoval po krajine, pričom spisoval ľudové piesne a rozprávky. Neodmysliteľnou súčasťou života významného predstaviteľa romantizmu bolo tuláctvo a niektoré miesta, v ktorých pôsobil, dodnes neznáme. Koncom roka 1844 sa zamestnal ako notár v advokátskej kancelárii v Pešti u Augustína B. Vrchovského, priateľa Ľudovíta Štúra.

Symbolom odporu proti feudálnym pánom bol pre revolučne naladeného Janka Kráľa Jánošík. Práve táto postava mu poslúžila k vytvoreniu lyricko-epickej skladby Výlomky z Jánošíka. Jedným z najznámejších diel štúrovskej generácie je romantická balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. K ďalším básňam v spisovnej slovenčine vydaným v spomínanom almanachu patria Zverbovaný či Pieseň bez mena. Keď v marci 1848 v Pešti vyhlásili formálne zrušenie poddanstva a cenzúry, slovenského národovca to podnietilo k novým nádejam a vycestovaniu za priateľom Jánom Rotaridesom do Príbeliec. Spoločne vyzvali prítomný ľud na povstaniu voči vrchnosti, ktoré sa stalo známe ako vzbura poddaných v Honte. Slová podpory slovenskému národu v boji za vlastné práva zachytil v básňach Krajinská pieseň a Tri vŕšky. Za buričské konanie sa Janko Kráľ nevyhol desaťmesačnému väzeniu v Šahách a v Pešti. Spomienky na žalár mu boli inšpiráciou pre báseň Šahy.

Po tom ako sa dostal na slobodu organizoval v Liptovskom Mikuláši dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké vojsko a opäť sa ocitol vo väzení. V septembri 1849 sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Vo viere, že sa Slovákom podarí získať vytúženú slobodu napísal dielo Jarná pieseň. Po revolúcii sa zamestnal v štátnej správe a pôsobil na rôznych miestach, oženil sa s Máriou Polexínou Modrányiovou, s ktorou mal štyri deti. Spisovateľské aj politické ambície Janka Kráľa išli postupne po tlakom problémov bežného života do úzadia, no ešte v roku 1861 básňou Duma slovenská oslávil memorandové zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 ho uhorská správa zo štátnych služieb prepustila. Až do svojej smrti potom pôsobil v advokátskych kanceláriách. Janko Kráľ zomrel na týfus 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach, mal 54 rokov. Okolo jeho hrobu aj smrti bolo veľa nejasného, napokon mu v Zlatých Moravciach postavili mramorový pomník a má symbolický hrob na Národnom cintoríne v Martine.