Anton Srholec pomáhal utláčaným a zaznávaným

„Vždy bol na strane utláčaných a zaznávaných… Ľudí bez domova aj politických väzňov“, tak charakterizoval Antona Srholca jeho dobrý priateľ, spisovateľ a politický väzeň z Jáchymova Rudolf Dobiáš. Jeho pozoruhodný život s mnohými ťažkými skúškami by vydal za viacero románov, za svoju obetavosť aj nezlomnosť napokon získal viacero zaslúžených ocenení, zostal však nesmierne skromný. Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929, dožil sa takmer 87 rokov, zomrel v Bratislave pred desiatimi rokmi 7. januára 2016. Na jeho pohreb sa zišlo toľko ľudí, že sa ani do rozľahlých priestorov Blumentálskeho kostola nezmestili…

Anton Srholec sa narodil v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam akcia K, teda Kláštory. Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou snahy o ich „prevýchovu“.

Študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu. Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, kvôli rozvodnenému toku sa však museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zadržali vojaci. Anton si v tajnom procese vypočul ortieľ – dvanásť rokov väzenia. Vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci a na takmer celé desaťročie Jáchymov. Antona tu ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V poslednej chvíli ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov.

Vrátil sa k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkovi, stále ho sledovala Štátna bezpečnosť. Pracoval aj v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. V roku 1969 sa mu podarilo získať povolenie na pobyt v Taliansku, kde začal štúdium na Univerzite v Turíne. Mal byť vysvätený za kňaza, štát mu však nepovolil ďalší pobyt, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája 1970 vysvätil samotný pápež Pavol VI. Anton sa rozhodol vrátiť domov, hoci vedel, že ho čakajú sankcie: Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca ale režimu krajne nevyhovovala, preto bol neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989.

Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vnímal veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil veľmi dobre vedel, čo znamená sloboda. Venoval sa charitatívnym aktivitám a bol činný v spoločenských a sociálnych organizáciách. Od roku 1992 sa Anton Srholec venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice resocializačné centrum Resoty. Bol činný v Slovenskom helsinskom výbore pre práva menšín a v Konfederácii politických väzňov. Bol doslova symbolom obetavosti a pozitívneho vzťahu k životu napriek všetkým útrapám, ktoré prekonal. Bol vždy pripravený pomôcť a hoci získal množstvo ocenení, zostával nesmierne skromný. V deň jeho 85. narodenín pripravili v Bratislave konferenciu venovanú jeho celoživotnému dielu. Anton Srholec sa na konferencii odmietol posadiť do slávnostného kresla, ktoré mu organizátori pripravili, so slovami: „Toto miesto nechajme pre Pána Boha.“ Dožil sa takmer 87 rokov, zomrel v Bratislave 7. januára 2016. Na jeho pohreb sa zišlo toľko ľudí, že sa ani do rozľahlých priestorov Blumentálskeho kostola nezmestili. Mnohí budú na neho navždy s láskou i obdivom spomínať.