Mikuláš Kasarda
Zemplínske leto 1968
Nedele na Zemplíne!
Ešte z detstva viem ich naspamäť.
Čisté rána, bocian na komíne,
chlapec v poliach, orosené dyne
a pri kravách môj vysnívaný svet.
Tam na medzi som prijal Boží dar,
keď zvony z veží vzlietli nad chotár.
Potom sme dlho nepočuli zvony.
Strieborný vietor nezaspieval do uší
a v smútku dní jak pod kopytom koní
nám trpkosť bubnovala po duši.
Nie, nielen telo mrie,
i duša schne a smúti,
lež tu je zas milostivé leto, leto pútí,
vytryskla tráva do kolien a popukali mrazy,
z gréckokatolíckych fár zas vychádzajú kňazi
a zvony zvonia, ako keď sa ťažká vojna skončila
a tváre mojich rodákov jak rosné klasy obilia.
Videl som zázrak:
starci omladli
a odomknutá radosť sadla na kobyly
a ľudia celkom cudzí sa tu pozdravili.
Ísť, Bože, ísť,
ísť bez prestania.
Volanie vtáčích krídel.
Prostý jak klas sa ti dnes, Pane, klaniam,
že som to videl.
V takýto čas…
V takýto čas, keď na júnových lúkach
sa sušia sená voňavé
a na ústa sa večerom spev núka
a belasejú hory v diaľave,
na voze ležíš. Myšlienky ti bežia.
Ustaté telo voz ti uspáva,
pod kolesami usína zem svieža
i vánok na trávach.
V takýto čas, keď ku valalu skrúca
sa poľná cesta v dúbravách,
na agátoch visí bieloskvúca
láskavá
koruna vonná. Na záhumní v rose
všetko si drieme čisté po údoliach,
len Topľa spomína na biele nohy bosé
družstevníčok, kráčajúcich z poľa.
To ich smiech nesú vlny mumlajúce,
na brodoch spenené.
To vyčitujú mne, prečo som im ušiel,
noci pod hviezdami na sene.
Básnik, prekladateľ, rozhlasový redaktor a pedagóg Mikuláš Kasarda sa narodil pred sto rokmi, 26. júla 1925 v Sačurove. Svojmu Zemplínu bol verný básnicky i pracovne. Ako stredoškolský profesor učil v Trebišove, Sečovciach a Michalovciach. Veršami ospevoval nielen svoj Zemplín, ale zvýšenú pozornosť venoval aj svojmu pedagogickému povolaniu a študentskému stavu či spoločenským a ľudským problémom. Báseň Zemplínske leto 1968 má v sebe silnú symboliku: Slovenskí gréckokatolíci sa mohli konečne verejne hlásiť k svojej cirkvi a vyznávať tak svoju vieru. Ale aby sme nič nezostali dlžní aj jeho láske k rodnému Zemplínu, jeho prírode, atmosfére a vôni pridávame výnimočne ešte jednu báseň, kde toto všetko je priam koncentrované.
Mikuláš Kasarda zomrel 20. júla 2013, o necelý týždeň by mal 88 rokov. Pri poslednej rozlúčke s ním v gréckokatolíckom chráme sv. Cyrila a Metoda v Sečovciach básnik a literárny vedec Ján Zambor okrem iného povedal: „ Súčasne sa s vami, pán Mikuláš Kasarda, lúčime s osobitným poďakovaním za vaše zemplínske básne. Aby sa istý kraj s krajinou a ľuďmi pociťoval ako plnohodnotný, aby nadobudol kultúrne dimenzie a stal sa duchovnou hodnotou, musia ho stvárniť a zvýznamniť básnici. Preto sú takí dôležití tvorcovia sústredení na svoj priestor. Ďakujeme vám, že ste poéziu a náš svet obohatili o pohľady, zvuky, vône a chute, o skúsenosť a o archetypy Zemplína.
Lúčime sa s vami uprostred leta, v zenite zemplínskeho času a vášho života ako s básnikom, ktorý toto ročné obdobia tak miloval. V čase vrcholiacich žnív ste padli ako plný klas. Obilné klasy sú aj výstižnou metaforou vašich básní. Keď ich čítame teraz, pripadajú nám ešte ťažšie a ich zrná ešte zrelšie a zvonivejšie. Nadovšetko vám ďakujeme za čistotu, pokoru, plachosť a múdrosť vašej lyriky.
