Otto Wichterle bol vynálezca kontaktných šošoviek a silónu, prenasledovali ho nacisti aj totalitný režim

Český chemik Otto Wichterle sa zapísal do dejín vedy aj života miliónov ľudí ako vynálezca silónu a gélových kontaktných šošoviek. Za svoj patent bol nominovaný na Nobelovu cenu za chémiu. Už v roku 1941 sa vedcom pod jeho vedením podarilo pripraviť polyamidové vlákna a vyrobiť z nich ponožky či dámske pančuchy, vývoj nových materiálov však utajovali pred okupantmi. Po vojne sa začalo s priemyselnou výrobou umelých vlákien pod označením silon v Planej nad Lužnicí, v Spolane Neratovice a v Považských chemických závodoch v Žiline. Počas druhej svetovej vojny ho väznilo a vypočúvalo gestapo, prenasledovaný bol pre svoje postoje aj počas komunistického režimu. V roku 1961 Otto Wichterle na doma zostavenom zariadení zo stavebnice Merkúr dokázal vyrobiť optimálnu šošovku. Výsledkom bolo niekoľko patentov a licencií. Vláda ich však neuvážene predala do zahraničia. Sám autor vynálezu dostal z peňazí získaných za patenty len zlomok. Kontaktné šošovky sa onedlho ujali na celom svete a využívajú ich stovky miliónov obyvateľov planéty. Po Novembri 1989 sa stal prvým demokraticky zvoleným prezidentom Československej akadémie vied. Otto Wichterle sa narodil 27. októbra 1913.

Otto Wichterle bol posledným z desiatich detí v rodine podnikateľa s hospodárskymi strojmi v Prostějove. Po maturite na prostějovskom gymnáziu sa na radu priateľa rozhodol pre štúdium chémie na Vysokej škole chemicko-technologického inžinierstva v Prahe, zavŕšil ho doktorátom z technických vied. Pôsobil na škole ako odborný asistent až kým nacisti zavreli vysoké školy. Od roku 1940 bol zamestnaný v Baťovom výskumnom ústave v Zlíne, kde úspešne viedol pracovnú skupinu zameranú na výskum polyamidov. V roku 1942 bol štyri mesiace väznený a vypočúvalo ho gestapo.

Hneď po skončení 2. svetovej vojny sa vrátil na akademickú pôdu, kde dokončil habilitačné konanie a začal prednášať všeobecnú aj anorganickú chémiu. Keď založili v roku 1949 Katedru umelých hmôt, stal sa Wichterle ako prvý jej profesorom. Otto Wichterle sa stalo jedným z prvých členov korešpondentov Československej akadémie vied, zakrátko bol zvolený za riadneho člena-akademika. Po osamostatnení Vysokej školy chemicko-technologickej bol vymenovaný za jedného z jej troch dekanov. V roku 1958 však musel z politických dôvodov miesto na škole opustiť. Stal sa riaditeľom budovaného Ústavu makromolekulárnej chémie v Prahe.

Už v roku 1953 dal patentovať postup výroby hydrofilných gélov, teda gélov prijímajúcich vodu, využiteľných v medicíne. Tie boli základom vrcholného objavu jeho kariéry — kontaktných šošoviek na korekciu zrakových porúch. Impulzom pre jeho výskum bol náhodný rozhovor so spolucestujúcim vo vlaku, ktorý čítal odborný článok o možnostiach chirurgickej náhrady oka.

Počas Pražskej jari sa Otto Wichterle angažoval aj politicky, podieľal sa na zrode manifestu Dvetisíc slov, ako kritik režimu prišiel o svoju pozíciu na čele Ústavu makromolekulárnej chémie. Významný český vedec, člen medzinárodných spoločností, čestný doktor zahraničných univerzít, držiteľ viacerých ocenení, a tiež autor viac než 200 publikácií a vyše 150 vynálezov a patentov, sa po Novembri 1989 dočkal rehabilitácie. V roku 1990 ho zvolili za prezidenta Československej akadémie vied. O tri roky neskôr po ňom pomenovali asteroid. Aj napriek viacerým dramatickým udalostiam ho neopúšťal optimizmus. Ako sám vravieval, mať nápad nie je nič zvláštne, ale realizovať ho, to si žiada úsilie. Otto Wichterle zomrel 18. augusta 1998 vo veku 84 rokov.