Režisér Peter Solan: Boxer a smrť a jedinečný Štefan Kvietik

Režisér a scenárista Peter Solan patril medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej kinematografie. Mimoriadne postavenie v jeho tvorbe aj dejinách slovenského filmu má dramatický príbeh Boxer a smrť s jedinečným Štefanom Kvietikom, ktorý v tomto filme podal strhujúci výkon a právom túto postavu možno zaradiť k jeho životným úlohám. Film získal vysoké medzinárodné uznanie a významné ocenenie na MFF v San Franciscu. Peter Solan režíroval prvú slovenskú filmovú detektívku Muž, ktorý sa nevrátil a nakrútil aj ďalšie pozoruhodné filmy Tvár v okne, Prípad Barnabáš Kos, Kým sa skončí táto noc, A pobežím až na kraj sveta. V rokoch normalizácie z politických dôvodov čelil diskriminácii, napokon sa však dočkal zaslúženého ocenenia. Peter Solan sa narodil 25. apríla 1929 v Banskej Bystrici, pripomíname si, že zomrel pred trinástimi rokmi, 21.septembra 2013, mal 84 rokov.

V 60. rokoch dvadsiateho storočia sa zaradil medzi najvýraznejších režisérov československej novej vlny. Medzinárodné uznanie a významné ocenenie na MFF v San Franciscu v roku 1963 získal sugestívnym dramatickým príbehom odohrávajúcim sa v prostredí koncentračného tábora Boxer a smrť. Hoci je mnoho akčných boxerských filmov, práve príbeh väzňa a veliteľa koncentračného tábora má hlbokú myšlienku a presah za hranice doby – bojovať o život v duchu fair play môžu iba dvaja partneri, ktorí majú rovnaké podmienky. Štefan Kvietik v tomto filme podal strhujúci výkon a právom túto postavu možno zaradiť k jeho životným úlohám.

Peter Solan vyštudoval filmovú réžiu na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. Pracovať začal v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave, v roku 1956 prešiel do Štúdia hraných filmov a spolu s režisérom a dramaturgom Františkom Žáčkom nakrútil dlhometrážny hraný film podľa satirických poviedok Petra Karvaša Čert nespí. Podľa scenára Jozefa Alexandra Talla samostatne režíroval prvú slovenskú filmovú detektívku Muž, ktorý sa nevrátil. V hranej tvorbe Peter Solan spolupracoval predovšetkým so spisovateľom Petrom Karvašom – Prípad Barnabáš Kos, Pán si neželal nič, Sedem svedkov a Malá anketa a so scenáristom Tiborom Vichtom – Tvár v okne, Kým sa skončí táto noc či Tušenie.

V rokoch normalizácie ho z politických dôvodov preradili do Štúdia krátkych filmov, kde sa venoval tvorbe dokumentov, z ktorých mnohé získali významné ocenenia na filmových festivaloch. K hranému filmu sa opäť vrátil v roku 1979 a nakrútil filmy A pobežím až na kraj sveta, Tušenie a O sláve a tráve. Filmársky život Petra Solana v 60. rokoch aj v časoch normalizácie bol poznačený nedôverou a sabotovaním jeho filmovej práce, napokon sa však dočkal zaslúženého ocenenia. V roku 1994 získal cenu Igric za celoživotné dielo. Pri príležitosti jeho 80. narodenín mu za celoživotný prínos slovenskej kinematografii udelili Cenu Asociácie slovenských filmových klubov, prezident SR Ivan Gašparovič mu udelil Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR.