Alojz Sokol bol prvý slovenský olympionik

Slovensko malo v osobe atléta Alojza Sokola zastúpenie už na historicky prvých novodobých olympijských hrách, ktoré sa v roku 1896 konali v Aténach. Nereprezentoval však Slovensko, ale na konci 19. storočia ešte Uhorsko, ktorého súčasťou bolo aj územie dnešnej Slovenskej republiky. Všestranný atlét slovenského pôvodu sa v Aténach prihlásil na šesť disciplín. Najúspešnejší bol v behu na 100 metrov, v ktorom obsadil tretie miesto. Bronzovú medailu si však neodniesol, lebo v tej dobe sa dávali kovy len za prvú a druhú priečku. Alojz Sokol, prvý olympionik slovenského pôvodu, zomrel 9. septembra 1932.

Alojz Sokol, ktorého meno sa uvádza aj ako Alajos Szokolyi a v matrike je zapísaný ako Aloysius Joannes Szokol, sa narodil 19. júna 1871 v stredoslovenskej obci Hronec. Aj jeho rodičia Jozef Pavol Szokol a Emília, rodená Holubová, boli Slováci. Od troch rokov ho vychovávali krstní rodičia Schonovci v obci Bernecebaráti neďaleko mesta Šahy. Po gymnaziálnych štúdiách v Banskej Štiavnici a Leviciach začal študovať medicínu v Budapešti. Lekár sa však z neho nestal, štúdiá nedokončil, ale v klube MAC Budapešť sa naplno prejavil jeho športový talent a v roku 1890 patril k objavom sezóny. Vyhral beh juniorov na 100 metrov časom 13 sekúnd a o rok neskôr dokázal výkon stlačiť na 11,4 sekundy.

Vo finálovom behu na 100 metrov na prvej novodobej olympiáde v Aténach 1896 skončil Sokol na výbornom treťom mieste, keď dosiahol čas 12,6 sekundy. Nestačil len na prvého Američana Thomasa Burkea s časom 12 sekúnd a Nemca Fritza Hofmanna. K úspechu v šprinte pridal Sokol aj štvrté miesto v trojskoku, keď skočil 12,30 metra. Do finále postúpil aj v behu na 100 cez prekážky, ale na finálový beh napokon nenastúpil. Bol prihlásený aj na skok do diaľky, do výšky a o žrdi, neexistuje však žiaden doklad, že súťažil.

Niekoľko mesiacov po OH vyhral stovku na medzinárodných pretekoch Čiech, na ktorých sa zúčastnili atléti z Prahy, Budapešti či z Berlína. Sokol triumfoval tiež v trojskoku a výrazne prispel k víťazstvu budapeštianskej štafety na 4×100 metrov. Po skončení športovej kariéry sa priženil do zámožnej grófskej rodiny a venoval sa zveľaďovaniu majetku. Pracoval tiež ako hlavný župný archivár na župnom úrade v Šahách. Drevenú olympijskú prekážku a disk, ktoré si spolu s ďalšími predmetmi priniesol z Atén, umiestnil vo svojom súkromnom športovom múzeu a neskôr ich dal k dispozícii športovým historikom. Nezištne podporoval šport, kultúru a spoločenský život v regióne.

Po vzniku Československej republiky zostal Alojz Sokol na svojom statku, ktorý sa nachádzal už na území Maďarska. Zomrel 9. septembra 1932 v maďarskej obci Bernecebaráti. Olympionikovi a rodákovi z Hronca po sto rokoch od bronzového behu odhalili v roku 1996 v rodisku pamätnú tabuľu. Rodáci mu venovali tiež športové podujatie, ktoré nesie názov Sokolov Hronec, prvý ročník sa konal v roku 1999. V decembri 2013 uviedli Alojza Sokola do Siene slávy slovenskej atletiky. A pri 150. výročí jeho narodenia vyšla poštová známka, pripomínajúca jeho tretie miesto na olympiáde.