V slovenskom dramatickom umení je len málo herečiek, o ktorých možno bez výhrad povedať, že na javisko prinášajú prudkú impulzívnosť, plnokrvnú energickosť a až podmanivú sexualitu. O jednej to platí absolútne – o Elene Zvaríkovej Pappovej, ktorá však, žiaľ, pozemské javisko opustila v najväčšom hereckom rozkvete, mala iba 39 rokov, bolo to 17. augusta 1974 . Vrcholnou etapou jej divadelnej kariéry bola spolupráca s režisérom Milošom Pietorom v Martine. Hrala v televíznom filme Kolíska, vo filmoch Žena z vrchov, Posledná bosorka, Štyridsaťštyri, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Obchod na korze, Génius, Archa bláznů, Dosť dobrí chlapi, Nevesta hôľ a naposledy Veľká noc a veľký deň.
Elena Pappová, neskôr vydatá Zvaríková, sa narodila 5. mája 1935 v Bratislave. Vyštudovala odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu. Po absolvovaní sa na ňu usmialo herecké šťastie, pretože jej prvé profesionálne kroky smerovali do Martina, známej mekky slovenského divadelníctva. Vtedajšie Armádne divadlo patrilo k najstabilnejším slovenským divadelným telesám, navyše tu pôsobili vynikajúci režiséri, akými boli Dezider Janda, Pavel Rímsky, Martin Hollý st., ktorých neskôr doplnili Ivan Petrovický, Juraj Svoboda či Miloš Pietor.
Nová mladá herečka už na prvý pohľad zaujala najmä zjavom – nebola tuctovou dievčinkou vhodnou len pre typ naiviek. Bacuľatá tvár, postava „krv a mlieko“, bystré oči, zastretý hlas vystihujúci aj najjemnejší psychologický odtieň určovali jej úlohy. K fyzickým danostiam pridávala i vehementnú hereckú živelnosť. Nebola herečkou, ktorá by si nevedela poradiť s javiskovou štylizáciou, ale najlepšie sa cítila v civilnej tónine prejavu. V nej nachádzala vhodný priestor na vyniknutie vnútorného konfliktu a sýtej dramatickosti. Ženy plebejské, dominantné a nespútané boli pre ňu príznačné, tie formovala najpresvedčivejšie. V Martine na ňu spomínajú, že ako čerstvá mamička, manželka MUDr. Emila Zvaríka – prednostu chýrnej martinskej gynekologickej kliniky, brata popredného herca Františka Zvaríka – starostlivo opatrovala synčeka Emila a v parku pri nemocnici študovala svoje úlohy.
Vrcholnou etapou jej kariéry bola spolupráca s režisérom Milošom Pietorom na postavách Máše z Čechovových Troch sestier a Vasilisy Karpovny z Gorkého drámy Na dne. Za výkon v prvej získala Štátnu cenu Andreja Bagara. Krátko nato herecky zariskovala – opustila martinské divadlo a vstúpila do pulzujúceho bratislavského divadelníctva. V sezóne 1969 – 1970 nastúpila do SND
v Bratislave. Po smrti manžela, ktorého skosila zákerná choroba, cítila potrebu odísť z Martina, venovať sa svojmu dospievajúcemu synovi, ktorý sa neskôr stal poslucháčom VŠMU a počúvnuť volanie televízie, kde sa úspešne uviedla titulnou úlohou v Kire Georgievne a najmä vari najlepšou kreáciou v televíznom filme Kolíska v roku 1964. Na javisku Národného divadla sa uviedla ako spoľahlivá predstaviteľka moderného analytického herectva, uplatnenie našla predovšetkým pri mladšej, ale už naplno etablovanej skupine režisérov.
Film venoval jej fotogenickej tvári epizódnu úlohu vo filme Žena z vrchov, ktorou v roku 1955 debutovala, menšie úlohy hrala vo filmoch Posledná bosorka, Štyridsaťštyri, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Obchod na korze, Génius, Archa bláznů, Dosť dobrí chlapi, Nevesta hôľ a naposledy Veľká noc a veľký deň v roku 1974, ktorý mal premiéru až po jej smrti. V Bratislave, v porovnaní s martinským javiskom, už ťažšie hľadala plnohodnotnú hereckú príležitosť, ale keď ju dostala, naplno ju využila. Na prvej scéne chýbala herečka podobnej modernej razancie, pulzujúcej zmyselnosti, herečka s citom pre nenásilnú artikuláciu modernej myšlienky. Bohužiaľ, predčasné úmrtie jej zabránilo povedať posledné slovo. Z javiska i života navždy odišla 17. augusta 1974.
Zdroj a foto: Wikipedia, Divadelný ústav, KD Martin, ČSFD, FB, IMDb
; ?>/redot.gif?id=B82b8O_a5Ls3XjD01oFqE6bS7KSs.2wfDUMZIRLweTP.67/fastid=dqswmimgucjblgjkfchryeioxtlc/stparam=ngfmetrneh/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=)
