Ján Kalinčiak a jeho jedinečná Reštavrácia, nezabudnuteľne sfilmovaná ako Zemianska česť

Štúrovský básnik a prozaik, autor legendárnej humornej novely Reštavrácia Ján Kalinčiak zomrel pred 155 rokmi, 16. júna 1871 v Martine. V jedinečnej Reštavrácii ukázal rozklad zemianskeho stavu na pozadí volieb župných funkcionárov. Veselohra Zemianska česť z roku 1957, filmová historická satira na námet novely Jána Kalinčiaka Reštavrácia, je jedným z klenotov zlatého fondu slovenskej kinematografie. Film režíroval Vladimír Bahna a scenár podľa Kalinčiakovej predlohy napísal Albert Marečin, bol to kvalitný tvorivý tandem. Autori sa vysmievajú zo schudobnených zemanov, ktorí sa doslova dávajú kupovať od jednotlivých kandidátov. To, čo ho robí osobitne príťažlivým aj dnes je skvelé herecké obsadenie, ktoré spája mladého Karola Machatu s ikonami slovenského herectva Jánom Borodáčom, Andrejom Bagarom a Hanou Meličkovou.

Najskôr krátko k Jánovi Kaličiakovi. Narodil sa 10. augusta 1822 v dedinke Horné Záturčie, dnes súčasti Martina ako syn evanjelického farára. Rozhodujúce pre jeho národné prebudenie bolo štúdium na lýceách v Bratislave a Levoči a na univerzite v Halle. Na jeho literárne formovanie malo rozhodujúci vplyv najmä blízke priateľstvo s Ľudovítom Štúrom. Zúčastnil sa na kodifikácii spisovnej slovenčiny, po ktorej písal už len po slovensky. Ťažisko literárnej tvorby Jána Kalinčiaka bolo v próze, do ktorej vniesol nové historické námety. Kým jeho skoršie básnické a prozaické diela ako Králův stůl, Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Svätý duch majú romantický charakter, neskoršie prózy Knieža liptovské, Mních či Orava nadobúdali už realistické tendencie. Vo svojich dielach reagoval aj na spoločenské problémy doby, vrcholným príkladom je práve Reštavrácia.

Príbeh sa točí okolo príprav na voľby a boj o hlasy medzi dvoma kandidátmi na post vicišpána, Adamom Bešeňovským a Jánom Potockým. Rodina Levických sa pridáva striedavo na stranu Bešeňovských a Potockých. Samozrejme mnohé z čias, o ktorých film hovorí, sa zmenilo – ale nájdeme aj nejednu podobnosť so súčasnosťou… To, čo sa však rozhodne nezmenilo, je kvalita výkonov členov hneď niekoľkých generácií hviezdneho času slovenského herectva. Tým najstarším bol vtedy 65-ročný Ján Borodáč v úlohe grófa Gáboriho. Ďalší dvaja zo zakladateľskej generácie slovenského profesionálneho divadla Andrej Bagar a Hana Meličková sú zhodne ročník 1900, teda mali práve 57 – nik vtedy netušil, že Bagarovi zostáva už iba deväť rokov, Meličkovej však ešte dve desaťročia. Skvelo stvárnili hlavy rodu Bešenovských, urodzeného pána Adama a jeho manželku.

Ďalšie slovenské herecké legendy patrili vtedy k širokému spektru strednej generácie, spomeňme aspoň Františka Dibarbora či Jozefa Kronera a o čosi staršieho Ondreja Jariabka, ktorý si zahral naozaj schuti a výborne. Hlavu prelietavého rodu Levických svojim charakteristickým spôsobom preniesol na filmové plátno Karol L. Zachar. Pri všetkej úcte k všetkým týmto aj ďalším skvelým hercom však žiari najmä najmladší Karol Machata, ktorý mal rok pred tridsiatkou. Jeho Števko Levický je neodolateľný figliar, v čase zrodu tohto filmu určite bol pre mnohých divákov a najmä diváčky jeho hlavnou hviezdou a aj kvôli nemu sa Zemiansku česť oplatí aj v súčasnosti pozrieť. A tým tiež si pripomenúť autora predlohy Jána Kalinčiaka…