Ján Smrek
Moja žena
Uvariť všetkým, umyť riad,
každý deň na tri deti prať,
to všetko musí moja žena.
Aj uspávať, aj zobúdzať
aj ledva spať, aj prvá vstať,
to musí ona, neplatená.
Ale má peknú, jemnú tvár,
nectí si toho, kto je lhár,
a v klebetení nie jej cena.
Nuž uškŕňa sa zelinár
a namýšľa si kominár,
že belší je než moja žena.
Ona i ja sme žičili
dobrým a zlých sme nectili,
tak ostaneme, žiadna zmena.
Ona aj klesne bez sily,
no k tým, čo mocou opilí
nafukujú sa, úcty nemá.
Na svete tisíc bolestí
v tele, aj v duši šelestí
a sto z nich skúsi moja žena.
Ale je kňažná! Kvet ju ctí,
slnko jej líha do cesty,
líca jej hladí riečna pena.
Panička! – kavky krákoria.
No keď k nám dvere otvoria,
na prahu stojí moja žena.
Nad prízemnosťou okolia
týči sa ako pohoria,
únavou svojou ožiarená.
Na Medzinárodný deň žien je pekným zvykom – a mal by byť oveľa častejším – vyjadriť svoju lásku, úctu aj vďačnosť kvetom. My pridajme aj báseň. V slovenskej poézii máme veľa básnikov, ktorý sa venovali nekonečnej téme žena a do popredia medzi nimi určte patrí Ján Smrek. Jeho Básnik a žena sa vyslovujú v jednom rade so Sládkovičovou Marínou či Ave Eva od Jána Kostru. Ale ešte viac by sme pri tejto príležitosti radi vyzdvihli jeho menej známu báseň Moja žena. Nad všetko ostatné stavia to, čo ženy, matky a manželky robia pre nás deň čo deň. A metafora – únavou svojou ožiarená – patrí k tým najkrajším…