Mária Pelcrová je plukovníčka, vojnová veteránka, diplomovaná zdravotná sestra. Na Slovensku je jedinou žijúcou nositeľkou striebornej medaily Florence Nightingalovej, ktorú jej udelil Medzinárodný výbor Červeného kríža v Ženeve. Jej uniformu zdobia desiatky československých, sovietskych, poľských, ukrajinských a slovenských vyznamenaní.
Román zo strednej Európy
Život Márie Pelcrovej (za slobodna Juríková) je ako román. Predkovia jej otca pochádzali z Vranova nad Topľou, príbuzní mamy z Moravy. Ona prišla na svet v októbri roku 1927 v chudobnej rodine na laze Imšady-Negrovec na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola v tom období súčasťou Československa. Mala len trinásť rokov, keď ju fašisti odvliekli ako „nepriateľa Nemeckej ríše“ na stavbu koncentračného tábora Nisko nad Sanom. Odtiaľ sa dostalo drobné dievča kvôli lekárskym pokusom na deťoch do Lodže, neskôr do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Transportu z mesta Kalisz v strednom Poľsku do Mauthausenu sa vyhla len náhodou vďaka ochoreniu, keď sa fašisti báli, že jej infekcia nakazí celý transport. Po opakovaných útekoch z viacerých táborov sa dostala k Červenej armáde a neskôr do Prvého československého armádneho zboru. Jej odvaha, dobré srdce a statočnosť v období druhej svetovej vojny pomohla zachrániť nejeden ľudský život.
Prekonala ťažké detstvo
Život Márie Pelcrovej akoby mal byť životom, ktorý má zanechať ľudstvu posolstvo. „Maruška“, ako ju neskôr volali aj spolubojovníci, bola druhou najstaršou z ôsmich detí. Nebolo čo do úst vložiť, nieto ešte mať na oblečenie. Navštevovala školu v lete aj zime bosá. Keď napadol sneh, bosá utekala cez kopce do školy niekoľko kilometrov, len aby sa mohla niečo naučiť. Obrovským darom bola pre ňu aj ceruzka na písanie, čo dostala od učiteľky.
V čase, keď nebola v škole, pracovala. Spolu s kamarátkou si našli prácu u krčmárky. Dvakrát denne pásli ovce a kravy. Často pracovali na poli a všade tam, kde bolo treba pár pracovitých rúk. Neďaleko jej dedinky si fašisti vybudovali svoj pracovný tábor. Ani jej rodina sa nevyhla odvlečeniu do rôznych táborov. M. Pelcrová z nich opakovane utekala. Napokon sa rozhodla, že pôjde na front.
V poľnej nemocnici absolvovala vojenský výcvik, stala sa dobrovoľníčkou. Vstúpila do Červenej armády. A tak sa z nej stala vojačka – zberačka ranených a zdravotníčka Druhého ukrajinského frontu. Neskôr, keď sa šťastnou náhodou stretla v bojoch s vlastným bratom, prešla k nemu do Prvého čs. armádneho zboru v ZSSR. S armádnym zborom prešla Duklianskym priesmykom cez Prešov, Liptovský Mikuláš, Poprad, Vrútky, Žilinu, Kroměříž až do Prahy. Prekonala viacero zranení, výbuch leteckej bomby, niekoľko operácií… Poslednou vojnovou kvapkou jej bolesti bola strata jej milovaného brata, ktorý zahynul spolu s generálom J. Vedralom-Sázavským na Dukle, keď ich auto nabehlo na protitankovú mínu.
Rany na tele, rany na duši
-Viete, mojím prekliatím nie sú moje rany na tele, ale rany na duši. Všetky tie zverstvá si, bohužiaľ, budem pamätať až do smrti. Prenasledujú ma celý život. A keď počujem pískanie vlaku, zapchávam si svoje polohluché uši a nazdávam sa, že prichádza kobercový nálet, v ktorom som takmer prišla o život. Sny, z ktorých sa prebúdzam, sú desivé a plné utrpenia, ktoré vždy nanovo prežívam. Sú v nich naši rozviedčici, ktorých Nemci chytili. Vypichli im oči, odrezali nosy, dopichali bodákmi a zapálili. Ako sa dá na tú hrôzu zabudnúť?
Som dieťa vojny. A aj keď je mier, celé desaťročia si nesiem na sebe jej stopu. Vojna mi totiž príliš veľa vzala.
Nehovorí o tom, že ešte dlho po vojne sa vysporadúvala so zraneniami z nej. A že ju ešte neskôr čakalo vyporiadať sa aj so smrťou jedného z jej dvoch synov.
– Nemyslela som si, že budem pociťovať ešte taký bôľ. Mám vyše deväťdesiat rokov a neviem, či môj život je požehnaním, alebo prekliatím. Chcem len veriť, že nebo nie je výmysel a keď sa aj moje oči privrú, stretnem všetkých tých, bez ktorých moja duša nemá zmysel.
Život Márie Pelcrovej ponúka ľudstvu posolstvo – o dobrotivom srdci, o láske a pochopení. O odvahe a viere.
Zdroj: OV SZPB v Martine, z podkladov spracoval: (bk)
