Kniha „Presahy: Od matematiky k diplomacii“ vznikla na základe zvukového záznamu rozhovorov s Jozefom Draveckým asi rok po ukončení jeho diplomatickej misie ako veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici, keď už bol dôchodcom, ale ešte mal pomerne čerstvé spomienky na oba úseky svojho profesionálneho života: matematický aj diplomatický. Vo svojich pamätiach, ktoré pokrývajú obdobie od raného detstva po súčasnosť, sa snažil sústrediť na to, čo z jeho osobnom života môže pomôcť pochopiť spoločensky významné udalosti a vzťahy. Kniha iste pomôže seniorom spätne sa pozrieť na pomery, ktoré oni prežili, a mladším dokresliť aj udalosti, ktoré si nemôžu pamätať. Prinášame úryvok z tejto knihy.
Ako ste vnímali Krčméryho a Jukla? Aký dojem vo Vás budili?
S Krčmérym som sa až tak veľmi nestretal, no Vlada Jukla som poznal po viacerých líniách, lebo on bol chvíľu na Prírodovedeckej fakulte, tam urobil aj rigoróznu skúšku na titul RNDr. Neskôr ho odtiaľ vyhodili, ale stal sa sekretárom Jednoty slovenských matematikov a fyzikov. Sídlil na Gorkého ulici, na dosť vysokom poschodí. Jednota tam mala svojho predsedu, ústredný výbor, schôdze, mala pobočky, sekcie a k tomu jedného zamestnanca a to bol on. Proste úradník, ktorý všetky tieto veci vybavoval, a to bolo legálne krytie na stretávanie sa s ľuďmi. Najmä s takými, čo mohli byť v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Ja som už tiež ako študent vstúpil do Jednoty slovenských matematikov a fyzikov, potom sme sa samozrejme stretali ešte dlho.
On toto všetko smel robiť? Však bol predtým vo väzení, ako je možné, že sa neskôr stal predsedom tejto jednoty?
Nebol predseda, bol úradník. On tam mal kartotéku, také dierkované karty, kde keď preložil ihlicu na správnom mieste, tak vytiahol to, čo treba, to sa tak cvakali jednotlivé atribúty. Písal zápisnice, posielal korešpondenciu. Týmto sekretárom bol viac ako desať rokov.
Tam ste s ním prichádzali potom do kontaktu?
Samozrejme som ho poznal aj ako dosť vysoko postaveného človeka v tajnej cirkvi. Niekedy prišiel na stretko, alebo sa stretká urobili uňho. Vnímal som Vlada ako veľmi seriózneho, systematického človeka, na svoj vek napodiv aj fyzicky zdatného. On chodil s nami aj na výlety, lozil všelikade. Popritom vedel bezprostredne rozprávať o Pánu Bohu. To, čo vtedy hrozilo aj vo veriacich rodinách bolo, že sú situácie, kde sa hovorí náboženským jazykom, a sú situácie, kde sa ten náboženský jazyk vôbec nedostane. Ale Vlado to vedel prepojiť. Bol vždy veľmi ochotný, ako keby sústavne vychovával dorast. Venoval sa mladým ľudom, porozprával zážitky aj z väzenia, mladosti, snažil sa pochopiť, či človek, s ktorým sa rozpráva, má nejaký problém alebo niečo, v čom by mu mohol byť užitočný. Sympatický prístup. Nie vtieravo, že by bol nejaký dotieravý, ale jednoducho k dispozícii.
Z toho, čo rozprávate, cítiť zjavný obdiv.
Nepochybne. I keď niekde sme mali aj názorové rozdiely. Keď už existovala určitá prepojenosť medzi tými krúžkami a hovorilo sa o nejakej jednotnej osnove, Vlado presadzoval, aby sa prvý rok venoval Starému zákonu a druhý rok Novému. Ja som mu oponoval a nakoniec sa to aj tak zmenilo, že treba začať Novým zákonom a Starý zákon môže byť potom. Pretože začať Starým zákonom, to človeka ľahko odradí. Tretí rok potom mali tvoriť dokumenty z Druhého vatikánskeho koncilu, pretože vtedy to bolo ešte veľmi nové.
Začiatok vašej účasti na týchto krúžkoch zrejme súvisel aj s celkovými zmenami v spoločnosti.
Určite. Zážitok zo slobody v spoločnosti sa časovo a vlastne aj obsahovo trocha prepletal so začiatkom môjho pôsobenia v tých krúžkoch a takýchto veciach. Napríklad v máji 1968 bolo v Dolnom Smokovci veľké zhromaždenie, na ktorom sa zakladalo Dielo koncilovej obnovy. Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva sa totiž rozpadlo počas Dubčekovej jari, to bolo manipulované štátom. Založilo sa teda Dielo koncilovej obnovy. To v dôsledku ďalších udalostí nevydržalo, ale to zakladajúce zhromaždenie v Dolnom Smokovci bola už legálna akcia. Tam sme prvýkrát videli, i keď sme sa s ním nerozprávali, biskupa Korca.
Poznali ste sa s biskupom Korcom aj osobne?
Do osobného kontaktu s biskupom, neskorším kardinálom, Korcom som sa myslím dostal tiež cez Vlada Jukla. Ísť za biskupom Korcom, to už bolo nebezpečné. On býval v Petržalke v činžiaku na Vilovej ulici, vedelo sa, že to je sledované a odpočúvané, takže vždycky sa muselo pustiť rádio, keď sa rozprávalo. V podstate jeden čas ma duchovne viedol.
Ako do života tajnej cirkvi okolo Vás vstúpila okupácia?
Po okupácii sa dalo tušiť, že sa situácia čoskoro vráti do niečoho, čo sme už poznali, čo bolo pred tým 68.-ym. Že na to, z čoho sme sa tešili, treba znovu na nejaký čas zabudnúť, že sa vraciame tam, kde sme boli. I keď do nejakej miery to samozrejme znamenalo znova vstup do neznámeho. Vrátila sa vnútená organizácia kňazov, len s tým, že už sa to nevolalo Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva, ale Pacem in Terris. Tajná cirkev sa veľmi ľahko vrátila k metódam spred Dubčekovej jari, dokonca ich ďalej rozvíjala. Ľudia v nej už boli šikovnejší, vedeli si už všeličo urobiť, čo možno predtým nie. Vydávali sa spevníky, existovali funkčné kostolné zbory, ktoré existovali aj predtým, ale nespievali sa v nich moderné pesničky. To sa aj oficiálne tolerovalo. Biskupovi Korcovi zakázali spovedať, ešte jeden čas anonymne spovedal u kapucínov, a každý, kto o tom vedel, mohol za ním zájsť na spoveď. Neskôr mu aj to znemožnili, ale už ho znovu nezavreli. Robil opravára výťahov, ale už nebol vo väzení.
Text k foto:
So Silvom Krčmérym a Vladom Juklom (druhý a tretí zľava v prednom rade) u priateľov v júni 2000
