Vraví, že jej prsty už neslúžia tak, ako kedysi. No pri pohľade na záľahu ľajblíkov, bruslíkov, vyšívaných ručníčkov, či krojovaných bábik sa tomu sotva dá veriť. Pani Anna Ištóková z Čajkova (85) kroje nielen miluje, ale aj šije, obnovuje a zachraňuje. V rozhovore s ňou sa vrátite do čias vašich starých materí a obnovíte si miestnu čilejkárčinu. Náhodný čitateľ mi snáď odpustí, že pár viet uvádzam v tomto krásnom nárečí.
Víta ma jej verný štvornohý strážca. Hneď za ním sa ukáže prívetivá a usmievavá osôbka, ktorej by ste jej vek vôbec netipovali. Srdce mi zaplesá z krásnej čilejkárčiny a plynulo prechádzam do nášho nárečia. Pani Ištóková sa rovno rozhovorí o tom, ako s krojmi začínala. „Už od malička, lebo aj moja mama robili kroje, to ma bavilo. Vždy som ľúbila perličky navliekať. Moja mama ma na to pripravili, už za mlada som sa pri nich zaúčala. Bolo treba čepce robiť pre mladuchy. Vtedy ešte boli svadobnie party samá perla, všetko som to navliekala, to som ja ľúbila robiť.”
Stará dobrá LADA
Kroje sa vtedy nosili denne, no šili sa predovšetkým slávnostné. „Tedy son mala veľa roboty, ľudia ešte nosili kroje. Keď bola mladucha, to bolo veľa roboty. Aj ja som nosila kroj, ešte keď son sa vydávala. Ako 34-ročná son nastúpila do Kirova, tedy son sa prezliekla. A odtedy son nebola ani raz oblečená v kroji, ani ho na mne nemerali,“ spomína ďalej. To však nič nemení na veci, že kroje ostali jej celoživotnou láskou. A svoje umenie sa snaží odovzdať aj ďalej.
Šitie krojov si vyžaduje značnú krajčírsku zručnosť. Často je to doslova piplavá robota, ktorá vás naučí trpezlivosti. Samozrejme, musíte ovládať strojové šitie. Ako sa pani Ištóková naučila šiť? Tvrdí, že všetko začalo jej prvou „mašinou“ (šijacím strojom), starou dobrou ruskou Ladou, na ktorej šije dodnes. A teraz sa podržte, bez elektriny. „Ja som sa vydala po vojne, v 52. roku a tedy mi moja mama kúpili v prvom rade mašinu, aby som šila. Lebo rukama son in vedela pomáhať. Ale k mašine ma nepustili, lebo oni šili. A ja son stále skúšala a skúšala. Naučila son sa samá.“ Na otázku, či ešte vládze mašinu nohami ťahať, odpovedá: „Aj mi to chceli spraviť na elektriku, ale ja son to nechcela. To sa mi ľúbi, ešte si nohy trénujen. To mám ako šport.“
Šiť je ľahšie ako vyšívať
Navliekať perličky, šiť kroje, skladať sukne alebo vyšívať – tomu všetkému sa pani Anna len teší. Vraví, že jej je jedno, čo šije alebo opravuje, len nech to vydrží aj pre ďalšie generácie. Kroje už pošila celej svojej rodine v rôznych veľkostiach, aby mali aj deti, keď budú vyrastať. Keď ju poprosím, aby mi nejaké ukázala, otvorí almaru a vytiahne vyšívané pánske košele starostlivo poukladané a vyžehlené. Zájde do vedľajšej izby a prinesie mi zo päť ľajblíkov. Z ďalšej zásuvky vytiahne veľkú sadu vyšívaných ručníčkov a rovno mi jeden daruje. S obľubou obdarúva výtvormi svojich rúk každého, kto o kroje prejaví záujem. Spolu so svojou dcérou Otíliou však už šili kroje pre rôznych ľudí, dokonca aj pre folklórne zoskupenia.
S prekvapením zisťujem, že aj nádherné výšivky na tekovskom kroji sa nevyšívajú ručne, ale strojom. Pani Anna vraví, že ušiť kroje je ľahšie, ako ich povyšívať. „Pošiť to nie je tak ťažko. Voľakedy si šetke moje vrstovníčke pokúpili mašiny. Aj šetke šili, aj sa učili vyšívať, ale prestali. Nechcen sa chváliť, ale nevedeli šetke tak vyšívať, ako ja. Ja keď ľúbim voľajakú robotu, tak to robín, aby to bolo čo najkrajšie. Dala som si na ton záležať a naučila son sa to vyšívať perfektne. A druhie potom ponahávali. A teraz už nima kto vyšívať.“
Aj pani Anna šila menej, kým chodila do práce, aj keď sa jej zdravie trochu podlomilo, no nikdy neprestala úplne. Keď v Čajkove založili tradíciu vinobraní, ľudia znovu objavili kroje. Najväčší záujem je momentálne o bábiky. No v čase čajkovských slávností šila pani Anna kroje ako na bežiacom páse. Aj z iných obcí chodia po kroje, a hoci sa kroje v jednotlivých čilejkárskych obciach medzi sebou líšia, nakoniec si každý „zajednal“ ten čajkovský. „Novejsa to je skoro to isté, ale keď som do inej dediny šila, to už bolo inšie. Ale šeci chceli kroje, ako to bolo tu.“ A je ešte stále o kroje záujem? „Fúúúú, len keby som stačila. A vládala. Aj tieto velkie kroje by chceli, len to už je riziko. A ja sa už na to nechcen velmo dávať. Voľakedy si ženy spravili aj samie, čo in bolo treba. Teraz sa mladšin nechce. Povedia: nevien. To jej najľachšie povedať, ja nevien. A ja musín?“ hovorí so smiechom pani Anna.
Izba plná krojovanej krásy
V spomienkach zablúdi aj do čias, keď si kvôli zdravotným problémom musela od krojov na čas oddýchnuť. No, keď raz niečo miluješ, dlho oddychovať nevydržíš. „Jedon čas son bola aj chorá, tak son ani nešila. Ale poton som si povedala, čo ja buden takto len vysedávať a chytila son sa do vyšívania. Začala son ručníčkama. Ani nevien, kolko son ich navyšívala. A mne sa to vyšívanie tak darilo, že son ani nevedela ako. Ako zázrakon. Ništ ma nebolelo, ništ sa mi nekazilo, to mi išlo ako hodiny. Bruslíkov son navyšívala. Aj šeličo iné. A mne sa jedna ihla nezlomila. Mne Pán Boh pomáha. Ja sa Matke Božej utiekam celý môj život. Stráži ma a ochraňuje, pomáha mi pri šetkon.“
Nielen nové kroje sú v kurze. Ľudia majú aj staršie, do ktorých sa už nemilosrdne zahryzol zub času. Pani Anna sa im však nebráni. Veď mnohé z nich majú dnes už historickú hodnotu. „Kamarátkan mojin, aj našej rodine som šetko poprerábala, poobnovuvala. Hocičo spravín, keď vládzen. Len ja mám tieto ruky už drevenie, stŕpnutie. Ešte po tej mašine pobehán, ale ruky mi už neslúžia,“ spomína ďalej.
Treba na nich vynoviť aj samotnú výzdobu a čipky, ktoré rokmi dávno stratili svoju pôvodnú farbu. „Teraz už v galantérkach šetko dostať. Jedon čas tak bolo, že ich bolo menej. Tedy sme viacej navliekali, blingáče sme museli robiť. A starie čipky, aj keď sa peknie, z novyma sa už nešikujú. Ožlknutie sa. Už vidieť, že je to nie je nové.“
Rozhliadam sa po izbe plnej krojovanej krásy – košele, ľajbíky, ručníčky, vynovené brokátové sukne… Celej tejto nádhere predsedá krojovaná bábika. A nie jedna. Z vitrínky sa na mňa usmievajú ďalšie dve – jedna v pánskom kroji a druhá ako nevesta v rohatom čepci. A kto vie, koľko sa toho ešte v dome skrýva. Zisťujem od mojej hostiteľky, koľko krojov má. „Júúj, ja to nevien ani spočítať. To mám v každej izbe. Na jarmokoch a čajkovských vinobraniach bývajú vystavenie veci aj od nás. A potom ich chodia pýtať aj z inakede. Neská sa tie súbory šakovie, tak si to poton chodia sen dať šiť. Musíme si to ešte držať, aby sme vedeli, čo kroje boli.“
Ešte nedávno atmosféru čilejkárskych dedín vytvárali krojované žienky, no dnes by ste ich spočítali na prstoch jednej ruky. Kroje sa stali vzácnosťou a tí, ktorí ich nosili denne, žijú často už len v spomienkach svojich blízkych. Hoci sláva tekovských krojov obletela svet, nemali by sme na ne zabúdať ani doma. Vzácnych ľudí, ktorí krojom dokonale rozumejú, je ako šafranu. A pani Anka je toho živým dôkazom.
Mária Švecová, foto autorka
