„Za účasť na demonštrácii proti Lukašenkovi som dostala pokutu vo výške mojich piatich mesačných dôchodkov,“ hovorí Tatiana Zelko, predsedníčka bieloruskej seniorskej organizácie Naše pokolenie.
Protesty bieloruských seniorov a tvrdý postup polície a úradov proti nim popisuje v krátkom videu, ktoré nedávno dostala pracovná skupina OSN, pripravujúca dokument o právach starších osôb a tiež členovia výkonného výboru Europskej únie seniorov. Takých prípadov ako ona sú desiatky, len pri jednej z demonštrácií bolo zadržaných a potrestaných 62 seniorov. Od začiatku protestov proti sfalšovaným prezidentským voľbám sa na nich zúčastňuje veľa starších ľudí, ba dokonca zorganizovali niekoľko vlastných pochodov. Na jednom z nich bolo až desať tisíc seniorov, išlo o pokojnú akciu, ktorá nerušila ani dopravu. Bezpečnostné sily však tvrdo zasiahli, mnohých zadržali, najstaršia mala 89 rokov…
Neľahká situácia starších
S Tatianou Zelkou sa stretávam dosť často na podujatiach Európskej únie seniorov, v tejto najväčšej medzinárodnej politickej organizácii staršej generácie má Naše pokolenie štatút pozorovateľa. Na úvod spomenutého videa hovorí, že by radšej priblížila podmienky, za akých žijú seniori v Bielorusku, situácia jej však velí hovoriť o inom. Napríklad o svojej rovesníčke Elene Gnauk, ktorú zadržali za protesty už šesť razy, vo väzení strávila takmer mesiac a pokuty predstavujú v prepočte viac než tisíc eur, zhruba osemnásobok jej mesačného dôchodku.Najhoršie pochodil šesťdesiatročný Alexander Gubejko. Dostal sa do potýčky s policajtom, ktorý napadol protestujúcu ženu – odsúdili ho na dva a pol roka vo väzenskej kolónii.
Áno, aj takéto niečo ešte stále v Bielorusku existuje ako miernejšie pokračovanie stalinských trestaneckých táborov… Tatiana Zelko popisuje, aké tvrdé sú pomery aj pri bežnom zadržaní protestujúcich. Preplnené cely, obmedzené možnosti hygieny, vážne chorí starší ľudia museli spať na holej zemi. Nehumánne pomery bieloruskej väzby potvrdzujú aj svedectvá viacerých zahraničných novinárov.
Staršia generácia to však v Bielorusku nemá ľahké ani v bežnom živote. Aj keď hlavným dôvodom protestov sú najmä Lukašenkove diktátorské metódy, nezanedbateľné sú tiež ekonomické a sociálne súvislosti. Priemerné dôchodky sa pohybujú v prepočte medzi 120 – 140 eur a hoci sú v Bielorusku ceny o čosi nižšie ako u nás, čoraz ťažšie sa z nich dá prežiť. Za ostatných päť rokov sa síce penzie nominálne zvýšili zhruba o tretinu, ale vysoká inflácia, rast cien a strata hodnoty bieloruského rubľa v skutočnosti dôchodky tlačia dolu.
O tom všetkom by rada hovorila Tatiana Zelko… Jej video si možno pozrieť na Пенсионный протест в Беларуси
Riskantné bratské objatie
Veľký piatok sme u nás slávili 2. apríla, v Bielorusku a najmä Rusku mali Deň jednoty národov Ruska a Bieloruska. Ako nám pripomína informácia na stránke veľvyslanectva Ruskej federácie v Bratislave, v tento deň v roku 1966 prezidenti Ruska a Bieloruska Boris Jeľcin a Alexander Lukašenko podpísali v Moskve Zmluvu o vzniku Zväzového štátu Ruska a Bieloruska.
Vzťahy týchto dvoch krajín rozhodne nemožno vidieť zjednodušene. Silné sú historické väzby a najmä odkaz 2. svetovej vojny. Po celom Bielorusku možno vidieť mnoho monumentov, najviac však na mňa v Minsku zapôsobila jednoduchá zelená plocha, kde na troch rohoch štvorca stojí jedľa – na štvrtom však chýba… Symbolizuje skutočnosť, že vo vojne zahynul každý štvrtý Bielorus. V porovnaní s počtom obyvateľov táto krajina utrpela najviac, s odstupom na druhom mieste je Poľsko – a dva a štvrť milióna bieloruských obetí je viac, než mali USA, Veľká Británia a Francúzsku spolu…
To je hlboko v povedomí Bielorusov, najmä staršej generácie – a predsa aj tá sa aktívne zapája do protestov. Súčasná politická, hospodárska a sociálna situácia v krajine sa nedá oddeliť od vzťahov s Moskvou. Rusko je veľký brat – objatie je však často nebezpečné. Zväzový štát nijako nenapreduje, spoločnú menu ohlásil Lukašenko už v roku 2004, v súčasnosti je však absolútne nereálna. Zložité sú aj ekonomické vzťahy. Vlani zahraničný obchod Bieloruska klesol o 14 percent, s Ruskou federáciou však až o dvadsaťsedem.
Hospodárske vzťahy s mohutným susedom sú existenčne dôležité, kľúčové sú najmä dodávky ropy. Nový prístup Ruska k obchodu s touto strategickou surovinou však podľa odborníkov bude stáť Bielorusko do roku 2024 takmer desať miliárd eur. Nejde však iba o ropu a závislosť na Rusku. Lukašenko kormidluje krajinu nielen proti prúdu demokracie, ale aj v rozpore so záujmami moderného hospodárstva – tridsať rokov strnulá štruktúra priemyslu, orientovaného na strojárstvo, výrobu ťažkých nákladných áut a autobusov, chémiu a petrochémiu prináša trpké plody. Nič na tom nemení pár svetlých výnimiek najmä v oblasti IT. Po recesii rokov 2014 – 2016 sa krajina iba pomaly spamätáva a to sa odráža na životnej úrovni a doslova každodenných problémoch ľudí. K najviac zasiahnutým patria práve seniori.
Symboly protestov
Nová vlna protestov sa v Minsku, ale aj na ďaších miestach zdvihla koncom marca. Nie náhodou v tomto čase. Má to väzbu na najznámejší symbol odporu proti Lukašenkovmu režimu, bielo-červeno-bielu vlajku. Tá je spojená s prvým, hoci veľmi krátkym obdobím samostatného Bieloruska od marca do decembra 1918. 25. marca vtedy bola vyhlásená nezávislosť a pripomenutie tohto Dňa slobody bol impulzom pre nové demonštrácie pod touto vlajkou.
Falošné je teda jej označovanie za fašistickú. Počas vojny ju využívali bieloruskí nacionalisti, ktorí sa spojili s nacistami, bielo-červeno-biela vlajka však má dávnejšie korene a silnú symboliku. Aj ako prejav neveľkých sympatií k červeno-zelenej zástave, ktorá do súčasnosti prešla zo sovietskeho obdobia – iba bez kosáka, kladiva a päťcípej hviezdy…
Záplava historických vlajok nechýba pri žiadnom z protestov a hoci úradne nie sú zakázané, sú častým bodom stretu medzi demonštrantmi a bezpečnostnými silami. Protestujúci ich bránia a jednou z ikonických fotografií je záber, ako kukláči o vlajku bojujú s útlou sivovlasou staršou dámou v okuliaroch. Tou je 74-ročná Nina Baginská, ktorá sa už stala ďalším symbolom bielouruských protestov. Hovorí:“Neprestanem, kým Lukašenko neodíde…“
Miloš Nemeček