Z knihy Jozefa Draveckého
Jozef Dravecký zavŕšil svoju profesionálnu kariéru ako veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici v rokoch 2007-2013. Z knihy jeho spomienok „Presahy: Od matematiky k diplomacii“ uvádzame úryvok z kapitoly venovanej práve tejto etape jeho života. Spomínajú sa v ňom niektoré stretnutia s pápežom Benediktom XVI.
Spomenutá kniha však pokrýva prakticky celý život Jozefa Draveckého a možno sa v nej dočítať, že sa stretol až so štyrmi pápežmi: v roku 1969 ako pútnik na všeobecnej audiencii mal šťastie dotknúť sa ruky dnes svätého Pavla VI., v apríli 1992 ako člen delegácie predsedu slovenskej vlády sa osobne stretol s dnes tiež už svätým Jánom Pavlom II., 13. septembra 2007 odovzdal svoje poverovacie listiny veľvyslanca pápežovi Benediktovi XVI. a stretal sa ním pomerne často počas svojho diplomatického pôsobenia a nakoniec sa v máji 2013 na konci svojej misie osobne rozlúčil už s pápežom Františkom.
Spomenuli ste už návštevu ministrov Tomanovej, Dzurindu, Kubiša, predtým podpredsedu vlády Čaploviča. Vo Vatikáne ste zrejme organizovali viac návštev ako počas predošlých vyslaní?
Nepochybne. Prvá z vládnych návštev hneď krátko po mojom príchode, v septembri 2007, bola účasť ministra obrany Františka Kašického na časti programu Púte ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Prvý raz sa púť ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky konala v roku 2006. Zapadalo to do už vtedy uzavretej Zmluvy o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a zboroch Slovenskej republiky. V roku 2007 viedol púť ordinár, biskup František Rábek. Prišli dva-tri autobusy vojakov, policajtov, justičnej stráže, niektorí boli aj s rodinami. Boli tam aj predstavitelia ordinariátu, pod neho spadajú kňazi zodpovední za pastoráciu v ozbrojených silách, ale aj v polícii a väzniciach. Program púte v Ríme bol približne týždeň a v roku 2007 bol veľmi bohatý. Dostali sa aj na oficiálne stretnutia so Švajčiarskou gardou a Žandárskym zborom Vatikánskeho štátu.
Tieto stretnutia ste vybavovali vy?
Väčšinou áno. Niečo vybavili aj zo Slovenska, ale my sme museli všetko pripraviť na mieste. Bolo tam viacero omší a mali aj turistický program, ja som sa pridal na niektoré akcie. Jednu svätú omšu mali v kaplnke Maltézskeho rádu v Koloseu, jedna omša bola aj priamo pri hrobe sv. Petra v podzemí svätopeterskej baziliky. Boli na všeobecnej audiencii a na tie dni tam prišiel aj vtedajší minister obrany František Kašický. Samozrejme, bol som s ním na audiencii, tam sme napríklad museli vopred vybaviť, aby čestná stráž mohla mať šable. Minister Kašický sa pri príležitosti všeobecnej audiencie zúčastnil aj tzv. pobozkania ruky. Už vtedy dostal inštrukciu, že v rozhovore so Svätým Otcom môže vyjadriť podporu vlády myšlienke návštevy Svätého Otca na Slovensku v súvislosti s blížiacim sa cyrilo-metodským výročím.
Čo znamená to pobozkanie ruky?
Audiencia má takú možnosť, po taliansky sa to nazýva baciamano, čiže pobozkanie ruky, že určití významní ľudia, pokiaľ sa to vybaví s Prefektúrou pápežského domu, sa po ukončení všeobecnej audiencie stretnú so Svätým Otcom. Osobné stretnutia sa robili mimo námestia. Na námestí sv. Petra bola audiencia a odtiaľ Svätý Otec odchádzal do vnútra Vatikánu. Tam za ním postupne prichádzali ľudia, ktorí boli schválení na osobné stretnutie. Neskôr sa tieto stretnutia konali tak, že po skončení audiencie Svätý Otec ostal na svojom mieste a ľudia chodili k nemu. Všeobecné audiencie bývajú na Námestí sv. Petra, v horšom počasí či v zime v Aule Pavla VI., tam je ten priestor menší.
Vy ste návštevy pri týchto osobných audienciách u pápeža vždy doprevádzali?
S ministrom Kašickým som tam nebol. Niekedy boli totiž protokolisti veľmi prísni a nedovolili, aby som tam bol aj ja. Mikuláša Dzurindu som sprevádzal, podobne aj Dušana Čaploviča. Keď ale v januári 2012 prišiel Pavol Hrušovský, tak ten dôvod, že veľvyslanec by mal sprevádzať predsedu parlamentu, nestačil na to, aby ma s ním pustili. Hoci v januári 2011 som tam s Mikulášom Dzurindom ako bývalým premiérom a aktuálnym ministrom zahraničných vecí bol. S prezidentom Gašparovičom som nemohol ísť ani raz, hoci pán prezident veľmi chcel, aby som ho k Benediktovi XVI. sprevádzal. Jednak si netrúfal hovoriť v cudzej reči, jednak v tom čase nevládal dobre chodiť, potreboval paličku. Ale mňa odstrčili a vôbec ma nepustili.
Vatikán si niekedy vymýšľal protokolárne predpisy tak, ako sa im to hodilo. Keď napríklad v Ríme bolo zasadanie Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN a prišiel naň aj iránsky prezident Ahmadinežád a chcel sa stretnúť so Svätým Otcom, tak pápežský protokol dal vyhlásenie, že Svätý Otec neprijíma účastníkov multilaterálnych stretnutí, pretože by to časovo nezvládol. Takže problém dostať sa k pápežovi zrazu mali aj tí, čo tam boli z kresťanských krajín, čo predtým nebolo. Krátko nato napísal pápež osobný list iránskemu prezidentovi, v ktorom ho oficiálne pozval na návštevu. Majú rôzne pravidlá a aj keď je to protokol celkom na úrovni, v niektorých veciach je príliš účelový. Teraz za pápeža Františka je všeličo inak, napr. veľvyslanec chodí prakticky so všetkými delegáciami.
Fotografie uverejňujeme s láskavým súhlasom © Servizio Fotografico Vaticano.
