Pri správe o smrti Michaila Gorbačova som si spomenul na jeho návštevu Slovenska na jar 1987. Keď prišiel do Bratislavy, bola voľná sobota, ale v uliciach mesta ho vítalo okolo 150 tisíc ľudí. Nie povinne nahnaných do obvyklého uvítacieho špaliera, ale predovšetkým preto, že chceli pozdraviť tvorcu perestrojky. Prišiel medzi nich a očividne si to užíval, na rozdiel od kyslých tvárí Gustáva Husáka a jeho suity. Podobné to bolo aj pri jeho návšteve JRD Cífer, kde ho vítali írečité krojované speváčky.
Vtedy sme si dosť naivne mysleli, že urýchli reformný proces u nás, očividne však veľmi netlačil na Husáka či jeho nástupcu v kresle šéfa strany Jakeša. Predsa však mal kľúčový podiel na tom, čo sa odohralo v novembri 1989. Gorbačov mal rozhodujúcu zásluhu, že v roku 1988 padla Brežnevova doktrína, vďaka čomu mohli krajiny východnej Európy rozhodovať samé o svojich záležitostiach. Kto vie, ako by sa bez toho v novembrových dňoch 1989 zachovali domáce silové zložky či u nás rozmiestnené sovietske vojská.
Michail Gorbačov teda otvoril dvere k pádu komunistických režimov vo východnej Európe, presadzoval obmedzenie jadrových zbraní a zníženie napätia vo vzťahu s USA a NATO. Bol jedným z najpopulárnejších a najuznávanejších politikov svojej doby a v roku 1990 mu udelili Nobelovu cenu za mier. Zo sveta odišiel vo veku 91 rokov a zrejme najmenej uznania našiel vo svojej rodnej krajine…
Budúcnosť Ruska videl v jeho reformovaní a mierovom spolunažívaní. To je v priamom protiklade s veľmocenskými víziami Vladimíra Putina. Gorbačov ukončil desaťročia studenej vojny, žiaľ, nie natrvalo. Putin má na svedomí nielen jej novú riskantnú fázu, ale aj vojnu veľmi horúcu a blízko k našim hraniciam.
Vizionári to nikdy nemali ľahké a kým svet sa dnes s uznaním skláňa pred tým, že preň Gorbačov urobil, Rusko ho zrejme ocení až v budúcnosti. Dnes Putin a jeho mocenské a oligarchické okolie má imperiálne chúťky a chce byť svetovou veľmocou, hoci fakty hovoria iné. Hospodárska sila Ruska je zhruba dvanásťkrát menšia ako USA a ani nie desatina oproti Európskej únii, porovnateľná so Španielskom či Austráliou. O ruskej vede a technike toho okrem zbraní a kozmu vieme málo, v počte nových patentov je ďaleko za vedúcimi krajinami – Čínou, Spojenými štátmi, Japonskom, Nemeckom, Južnou Kóreou…
Väčšina krajín vidí svoju budúcnosť v rozvíjaní politického a spoločenského systému, ekonomickej a sociálnej základne, vedy, vzdelania, kultúry… Je to však náročná a nie krátka cesta. Gorbačov sa odvážil na ňu vstúpiť na rozdiel od Putina, ktorý volí zdanlivo kratšiu s pomocou sily a zbraní. Je to však slepá ulička, nebezpečná pre svet – a môže byť samovražedná pre svojich strojcov…
Miloš Nemeček
