Pred pár dňami, 20.januára, uplynulo desať rokov od smrti Viliama Malíka. Chýbalo niekoľko mesiacov, aby sa v novembri 2012 dožil stovky. A ešte nedlho pred svojim odchodom fotografoval. Pretože fotografovanie znamenalo pre neho veľmi veľa a zanechal nám natrvalo nevšednú stopu.
Viliam Malík bol nestorom slovenskej fotografie nielen vekom. Bol zakladateľom žurnalistickej fotografie na Slovensku a bol tiež pri zrode našej sociálnej fotografie. O tom svedčia tisícky snímok, pohotových reportérskych aj hlbokých, zobrazujúcich často neľahké ľudské osudy. V roku 2012, roku jeho smrti, sa Slovak Press Foto rozhodlo menom Viliama Malíka pomenovať cenu za celoživotné fotografické dielo. Úplne oprávnene a symbolicky, ťažko nájsť niekoho, kto by to viac zosobňoval.
Ak sa k nemu v spomienkach vraciam, tak aj preto, že som ho osobne veľmi dobre poznal. Najdlhšiu čas svojho života až do jeho záveru prežil v mojich rodných Trenčianskych Tepliciach. Naše rodiny mali k sebe blízko a aj my dvaja, hoci je medzi nami rozdiel viac než jednej generácie. Vidím to ako dnes: Rodičovský dom v Trenčianskych Tepliciach stojí na kopci a on už poriadne po deväťdesiatke rád chodil na jeho záhradu, odkiaľ mal celé kúpeľné mesto v údolí pod sebou ako na dlani, doslova mu pózovalo pred objektívom…
Ale poďme po poriadku, nie každý pozná príbeh Viliama Malíka. Narodil sa v Bratislave 21. novembra 1912, študoval na obchodnej akadémii a svoje fotografické umenie rozvíjal v známom fotografickom klube YMCA ako neprofesionálny fotograf. V roku 1936 sa stal spolupracovníkom tlačovej agentúry. Mnohé z jeho snímok patria k tomu najlepšiemu v slovenskej reportážnej fotografii. Napríklad bombardovanie Bratislavy z júna 1944 a horiaca Apolka…Alebo z iného súdka Otvorenie obchodného domu Bohuslav Brouk, neskôr známeho ako Dunaj. Veselo-smutný záber na hŕbu nedočkavých zákazníkov, útočiacich na obchod hádam ešte agresívnejšie než to v súčasnosti prináša Black Friday.
Rád a veľmi kreatívne fotografoval príťažlivú architektúru Bratislavy a veľmi vnímavo ľudí na okraji spoločnosti v jej uliciach. Mal jedinečné videnie krásy aj tragiky života, skvelý cit pre detail aj kompozíciu celku.
V päťdesiatych rokoch ho práca aj zhoršené zdravie po úraze zaviali do Vysokých Tatier a tie sa mu stali druhou fotografickou láskou. Zobrazoval ich malebnosť, ale ako ho asi bolelo, keď musel objektív zamieriť na spustošený les po ničivej víchrici.
Nuž a napokon Trenčianske Teplice, odkiaľ pochádzala jeho manželka. Tu našiel na desaťročia domov aj ďalšie možnosti tvorby, popri zákutiach kúpeľného mesta množstvo zrejme najlepších záberov z festivalu ArtFilm. V posledných rokoch sa sústredil na fotografovanie starých stromov, ktorých dlhovekosť a odolnosť sa tak podobala jeho životu.
O Vilamovi Malíkovi, veľkom vo svojej skromnosti, by sa dalo hovoriť ešte veľa. Odkazuje nám tiež, aby sme čo najdlhšie, ako sa dá, robili to, čo nás napĺňa.
Miloš Nemeček
