Vlani 6. marec pripadol na piatok, ktorý môžeme tiež, ako viaceré iné v dejinách, označiť za čierny. V ten deň sa na Slovensku prvý raz objavil COVID-19…
Moje spomienky na to sa spájajú so zasadnutím výkonného výboru Európskej únie seniorov v Prahe, ktoré sa stalo celkom nečakane jediným podujatím ESU v tomto roku, na ktorom sa členovia tejto najväčšej politickej medzinárodnej organizácie staršej generácie mohli stretnúť osobne.
Do stovežatej sme prišli 5. marca, to sa už vedelo, že u našich susedov sa vyskytli prvé prípady COVID-19. Nezdalo sa to však také hrozivé, aby sme sa zriekli príležitosti opäť sa zúčastniť podnetných diskusií a výmeny informácií a početných kontaktov s priateľmi z celej Európy. O deň neskôr však prišla správa, že korona sa objavila aj na Slovensku.
Stačil jeden deň a nestretol by som sa ani s Leenou Jääskeläinen z Fínska, ktorá je podpredsedníčkou tamojšej organizácie kresťanských seniorov. Na akcie ESU väčšinou chodil ich predseda Jouni Mykkänen. S Leenou sme sa teda videli prvý raz a som veľmi rád, že sa tak stalo. Veď Leena Jääskeläinen, povolaním učiteľka a úspešná športovkyňa, je zakladateľkou známeho celosvetového hnutia Nordic Walking. Leena mala predvlani osemdesiat, ale je stále plná energie a poznajú ju v mnohých krajinách, pred pár rokmi bola aj na Slovensku. A hoci vlastne by mohla patriť medzi celebrity, žije naďalej skromne a zdravo ďaleko za polárnym kruhom, v jednom z najsevernejšie položených miest Rovaniemi, v tesnom spojení s prírodou.
Fotografia všetkých účastníkov zasadnutia je poslednou, keď sme sa mohli osobne stretnúť. Potom viac razy online – a niekoľko razy sme v mene Združenia kresťanských seniorov Slovenska prispeli do pravidelného newslettera, ktorý vydáva ESU. Náš prvý príspevok bol prijatý veľmi pozitívne, písali sme o tom, ako sa u nás masovo a disciplinovane nosia rúška, prezidentka z nich urobila priam módny doplnok – a celkovo sme premianti v boji s pandémiou.
Dnes, žiaľ, to už neplatí ani trochu, dostali sme sa až na koniec čierneho a smutného zoznamu počtu chorých a mŕtvych. Veľa z nich je práve z radov seniorov. A nemenej smutné je, ako chaoticky sa menia protipandemické opatrenia a tiež prístup k očkovaniu seniorov. COVID som spoznal aj na vlastnej koži dosť tvrdo, ale patrím k šťastnejším, ktorí ho dokázali prekonať.
Na žiadneho z menej šťastných by sme nikdy nemali zabudnúť. Ani po roku pandémiu ešte nemožno bilancovať jej celkové tragické dopady. Vakcíny predsa len prinášajú svetielko na konci tunela. Zápas sa však nekončí. A poučenia z neho by sme si mali zapamätať navždy…
Miloš Nemeček
