„V každom štáte sporiadanom, s pravým alebo ľavým sklonom, musí vždy byť niekto pánom, kto kočišom a kto koňom“. (J. Jesenský)
Záver roka 2020 by sme mohli – odhliadnuc od aktuálnych konotácií – označiť aj za čas Janka Jesenského. Jeho nadhľad, britký komentátorský jazyk a schopnosť vniesť humor aj do ťažkých spoločenských tém môžeme dnes len privítať. Pripomíname si totiž 146 rokov od narodenia a 75 rokov od smrti Janka Jesenského.
JANKO JESENSKÝ sa narodil 30. decembra 1874 v Turčianskom Svätom Martine. Bol potomkom šľachtického rodu Jesenský s prídomkom z Horného Jasena (ako Ján Jessenius), advokát, spisovateľ, básnik, významný činiteľ slovenského národného hnutia, legionár, činný aj v Matici slovenskej. Zomrel 2. 12. 1945 v Bratislave.
Hlboké, poučné korene
Jeho otcom bol Ján Baltazár Jesenský-Gašparé (28. 12. 1825 – 23. 5. 1889) – jeden v tom čase z mála národne uvedomelých turčianskych zemanov, podporovateľ štúrovcov. Bol kapitánom národnej gardy v H. Jasene, v októbri 1848 uväznený, po oslobodení veliteľ dobrovoľníkov. (Kapitánsku šabľu so zlatým strapcom mal celý život na stene pri knižnici.) Po revolúcii prijal sudcovský úrad, neskôr sa stal hlavným turčianskym slúžnym a vedúcou osobnosťou v Martine. Bol duchovným otcom zvolania Memorandového zhromaždenia v r. 1861. Po upevnení dualizmu ho postupne odsunuli z verejných funkcií a vrátil sa k advokácii, ktorej sa venoval až do smrti. Štyrikrát neúspešne kandidoval do uhorského snemu, pričom kampaň si vždy financoval sám, zadĺžil sa a martinskí národovci nesplnili svoje sľuby, že mu náklady vrátia…
Hoci bol spoluzakladateľom Tatrabanky a jej prvým predsedom dozornej rady, aj z tejto funkcie ho odvolali práve v období, keď bol i Janko Jesenský už na školách a rodina bola (a J. B. Jesenský-Gašparé aj zdravotne) na tom najhoršie. Zomrel v biede a jeho majetok skončil v dražbe. Rodine ostal len majetok matky – rodičovský dom v Martine, pozemok, pár šperkov, malá hotovosť a koč bez koní. Všetko okrem domu postupne predali, aby bolo z čoho financovať štúdiá troch synov, matka Adela rod. Ballová (druhá manželka; prvá zomrela mladučká, 24-ročná pri pôrode a bola to dcéra štúrovského národovca, ev. superintendenta a básnika K. Kuzmányho Ľudmila) dom prenajala a bývala so synmi v jednej izbe, kde sa spalo i varilo i pralo. To všetko prehĺbilo spoločenskú izoláciu rodiny, ale aj formovalo Janka Jesenského. Osobné skúsenosti a ťažké sociálne pomery sa nemohli neprejaviť aj v jeho osobnostnom založení aj v literárnej tvorbe. Nikdy počas štúdií nepožiadal o štipendium z národných fondov. Určite aj kvôli týmto životným sklamaniam sa stal ostrým kritikom meštiackej spoločnosti, jej pokrytectva, malosti a prízemnosti.
Vzdelanie získaval Janko Jesenský vo svojom rodisku, neskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, odkiaľ prestúpili dvaja bratia Jesenskí do Rimavskej Soboty (neďaleko, v Tisovci, žila ich sestra z prvého manželstva otca Ľudmila, vydatá za Ivana Daxnera – syna Štefana Marka Daxnera) a v roku 1893 zmaturoval v Kežmarku. Dvojročnú právnickú akadémiu absolvoval v Prešove (1893 – 1896), doktorát práv získal v Kluži (Rumunsko, 1896 –1900). S advokátskou praxou začal v roku 1905 v Bánovciach nad Bebravou, neskôr pracoval ako advokátsky koncipient v Lučenci, Bytči, Lipt. Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom.
Na ceste k slobode
Krátko pred 1. svetovou vojnou sa oženil s Annou, dcérou významného štúrovského historika Júliusa Bottu. V roku 1914 narukoval k trenčianskemu pluku. Tam ho obvinili z vlastizrady a v roku 1915 odvelili na ruský front. Keď zistil, že za Rakúsko-Uhorsko vlastne nemá prečo bojovať, dobrovoľne prešiel do ruského zajatia a po čase sa zapojil do čs. odboja v Rusku. Vtedy sa stretol so spisovateľskými kolegami Jozefom Gregorom-Tajovským a Jaroslavom Haškom. Počas odboja ho zvolili za podpredsedu ruskej odbočky Československej národnej rady a vydával Slovenské hlasy, ktoré vďaka nemu prestali byť len „chvostíkom“ Čechoslovana a stali sa samostatným týždenníkom. Po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa dostal domov.
Po návrate na Slovensko sa pustil do budovania vo viacerých úradoch republiky.
V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu – prezidentom bol iný Turčan – Jozef Országh. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. V roku 1933 sa stal šéfredaktorom v časopise Slovenské smery umelecké a kritické.
V roku 1939 sa Janko Jesenský, znechutený novým politickým režimom a usporiadaním, utiahol do súkromia, no i napriek tomu podporoval protifašistické hnutie. Ako prvý Slovák bol 27. novembra 1945 menovaný za národného umelca, o mesiac neskôr 27. decembra 1945 v Bratislave zomrel. V roku 1950 jeho telesné pozostatky uložili do rodinnej hrobky Jesenských na Národnom cintoríne v Martine.
Tvorba – od intímnej lyriky po občiansku
Ako reprezentant prvej vlny modernej slovenskej literatúry svoj talent zúročil predovšetkým v poézii. Písal aj ľúbostné básne a neskôr prešiel od intímnej lyriky k občianskej, vo vojnových časoch protifašistickej. V roku 1905 mu vyšla prvá zbierka nazvaná Verše J. Jesenského, neskôr zbierka Z veršov Janka Jesenského, ktorá vyšla v roku 1919 pod názvom Zo zajatia v Amerike ai., zobrané spisy Proti noci (1945). Jeho angažovaná občianska poézia, vznikajúca od začiatku až do polovice 40. rokov minulého storočia je nadčasová a neraz až prekvapujúco aktuálna aj v našej súčasnosti.
Z prozaických diel Janka Jesenského možno okrem Malomestských rozprávok a Demokratov spomenúť dokumentárnu prózu Cestou k slobode (1933), zbierku noveletiek Zo starých časov (1935), či krátke prozaické diela Dva medvede (1940) ai.
Nielen čitateľskej, ale i diváckej verejnosti sú veľmi dobre známe i Jesenského sfilmované diela Štvorylka (1955, réžia Karol Krška, Jozef Medveď), Nie je Adam ako Adam (1956, réžia Paľo Bielik), Slnečný kúpeľ z roku 1964 pod režijným vedením Vladimíra Bahnu, či Pomsta starej dámy, alebo Na každého raz dôjde (1968, Karol Spišák). Vari najobľúbenejší Demokrati prišli na filmové plátno i televízne obrazovky v roku 1980. Režíroval ich Karol. L. Zachar. Okrem pôvodných diel sa Janko Jesenský venoval aj prekladateľskej činnosti z ruštiny (S. Jesenin, A. S. Puškin).
Historik Ivan Kamenec označil J. Jesenského za jedného zo skutočne prvých tvorcov modernej slovenskej literatúry a reprezentanta jej prvej vlny predovšetkým v poézii. Jeden z jeho súčasníkov, český novinár, diplomat a politik Bohdan Pavlů zas nazval J. Jesenského slovenským Maupassantom.
Obraz vo všetkých farbách
Ako spomínali generačné súpútničky, J. Jesenský bol elegán, gavalier, švihák, ktorý na svoje galantnosti míňal neraz viac, než mal. Dcéra vydavateľa a kníhkupca Ľ. Gašparíka-Lešťinského, historička a správkyňa osobného archívu T. G. Masaryka Anna Horáková-Gašparíková spomínala, že do Janka Jesenského sa dievčatá zaľubovali aj bez toho, aby im dvoril, no skôr tajne, lebo sa báli jeho vtipu a výsmechu. Podmaňoval si ich pohľadom a úsmevom, či už pri prechádzke, v tanci, pri zábave, divadle a pod. No medzi mládežou sa vedelo aj to, že dr. J. Jesenský „dueluje“. Neraz ho videli, ako na záhrade pri Jesenských dome trénuje – s kordom či šabľou. Bol vraj skvelý šermiar. V tom čase ešte advokáti, tobôž zo šľachtického rodu, riešili urážky výzvou na súboj. Aj J. Jesenský mal viacero súbojov v Martine a jeden vyvolal r. 1904, keď ho v N. Meste n. V., keď do neho niekto náročky sotil a šprihol mu do tváre nadávku: „Pansláv“. J. Jesenský mu dal zaucho a oznámil. že mu pošle sekundantov. O tri dni bol súboj, ktorý obaja duelanti prežili, no obaja so zraneniami – J. Jesenský aj na hlave, sok na ruke, ktorú musel nosiť v závese. No vďaka zauchám a duelom si vedel aj v Martine vydobyť rešpekt.
– – –
V Martine dnes nesie meno J,. Jesenského ulica vedúca popri niekdajšom dome a dvore so záhradou. Dom padol za obeť výstavbe novej štvorprúdovej ulice koncom 70. rokov 20. stor. a nepomohli ani snahy architektov a pamiatkarov o záchranu. Dnes je na jeho mieste malý pamätník vo forme domu s odkazom na dom, kde J. Jesenský býval.
Poznanie býva niekedy trpké a také bolo aj životné poznanie Janka Jesenského. No vďaka jeho hlbokému vhľadu a britkému jazyku je jeho tvorba dodnes aktuálna. Až prekvapivo.
Na tému pravdy, za ktorú celý život bojoval, raz s príslovečnou iróniou povedal: „Ľudia veria radi tomu, čo si prajú, aby bola pravda,“
Michal Beňadik
