Tak ako pribúda počet utečencov z Ukrajiny, ktorí prekračujú slovenské hranice, rastie aj vlna pomoci a solidarity z našej strany. Zapájajú sa občania, samosprávy, neziskové organizácie aj firmy, každý nezištne prispieva svojim dielom. Právom sa o tom píše a hovorí nemálo a nech bude vývoj tejto nezmyselnej a brutálnej vojny akýkoľvek, Ukrajina a jej ľudia budú potrebovať pomocnú ruku ešte dlho a vo veľkom rozsahu.
V takýchto chvíľach je na mieste jedinečný pocit ľudskej a občianskej dôstojnosti a spolupatričnosti, do ktorej sa hádam ani nehodí iný tón. A predsa sa mi tam vkráda, keď sa v pamäti vynárajú obrazy spred dvoch rokov. Áno, presne toľko to je, čo sme v piatok 6. marca 2020 zaznamenali u nás prvý prípad covidu. Zakrátko nasledovala prvá, až dojímavo silná vlna pomoci najmä seniorom a ďalším, ktorí to v chorobe či izolácii najviac potrebovali.
Pamätám sa, ako sme vtedy napísali príspevok pre newsletter Európskej únie seniorov, v ktorom sme približovali, čo sa u nás deje. A z viacerých krajín nám priatelia zo seniorských organizácii posielali prejavy úprimného uznania. Boli sme vzorom v disciplíne a obetavosti, stali sme sa európskymi premiantmi v zvládaní pandémie.
Eufória, jednota aj dobre organizovaný a systematický postup sa však akosi rýchle vytrácali a napokon sme sa v medzinárodných hodnoteniach dostali na opačný koniec. A nejde iba o akési pomyselné rebríčky. Trvalým varovaním je nielen viac než osemnásťtisíc obetí, ale nemenej rozpoltená spoločnosť a drastická skúsenosť, aké zničujúce sú dezinformácie a zneužívanie strachu a emócií na bezohľadné politikárčenie. A ukážka, koľkí naletia na klamstvá v priamom rozpore s vedecky podloženými faktami a ako sa môže solidarita obrátiť na útoky proti zdravotníkom a odborníkom v prvej línii boja s pandémiou.
Nemýľme sa, to všetko sa neskončilo s uvoľňovaním opatrení a dopadmi síce rozsiahleho, ale až nečakane miernejšieho útoku omikronu. Nepochybne sa prihlási najneskôr na jeseň, pri druhom výročí nástupu covidu by sme nemali zabudnúť na všetko trvalo potrebné na poli medicínskeho aj mentálneho zdravia. A tiež na to, že páchatelia klamstiev, dezinformácií a rozoštvávania zostávajú medzi nami.
Nie raz sú totožní s tými, pre ktorých bol Putin dlho mierotvorca a v momente, keď sa naplno obnažila jeho mocenská mánia, ba pribúdajú šialené jadrové vyhrážky, snažia sa z toho vykrútiť dvojznačnými postojmi namiesto čestného priznania. Verme, že po dvojnásobnej lekcii – obeťami pandémie aj vojny na Ukrajine – už im uveria iba tí, ktorí sú na vlastnú škodu naozaj nepoučiteľní.
Terajšou narastajúcou vlnou solidarity pomáhame nielen Ukrajincom, ale aj sebe. Vrátiť už takmer stratené hodnoty a medziľudskú súdržnosť a presvedčenie, že dávať je viac než brať…
Miloš Nemeček
