Babia Hora a Zubrohlava, slaná voda a prvé zaľúbenie, Dolný Kubín, Trstená, Námestovo, Tvrdošín, Oravská Polhora, prelínanie histórie a súčasnosti. Odtiaľ pochádza Anton Bernolák, Martin Kukučín, Janko Matuška, Mária Medvecká, Andrej Radlinský, Darina Laščiaková, Rudolf Dilong, Milo Urban, Ondrej M. Lucký, Pavol Orságh Hviezdoslav. Hviezdoslava, nášho najväčšieho básnika, milovala moja mama Marta, profesorka slovenčiny. Pri nedávnej návšteve Oravy aj mne viac prirástol k srdcu.
Môj prastarý a starý otec, obaja Ondrejovia (1863 a 1886), patrili do katolíckej vetvy Kutlíkovcov. Prastarý – Ondrej I. bol plátenníkom zo Zubrohlavy, Ondrej II. právnikom v Námestove. Ondrej I. pracoval v rumunskej Dobre, po smrti manželky sa vrátil na Oravu. Ondrej II. bol do 14 rokoch v Trstenej. Potom býval v rôznych mestách, nakoniec v Bratislave. Písal básne a komponoval piesne o Oravienke. Hral na husle, stará mama Irena, ho sprevádzala na klavíri. V akcii B ich komunisti, spolu s iným 678 rodinami, násilne vysťahovali z Bratislavy do Zubrohlavy.
Cez prázdniny sme ich navštevovali, chytali sme ryby a na kravách chodili do Oravskej Polhory pre slanú vodu. Spoznali sme sa s rodinou Ťažandlákovou, mali 10 detí, aj Neňu a Brigitu. Ja som sa zaľúbil do Neni, brat Marián do Brigity. Mal som 9 rokov, Neňa mala 10. Po roku 1989 som sa k tomu priznal na Plese Oravcov, bolo to v novinách a Neňa mi napísala, že žije v Námestove. Na promócii knihy poézie Ondreja M. Luckého v Námestove, ktorú som vydal, sme spomínali na staré časy. Onedlho Neňa zomrela.
V Zubrohlave sme vo zvláštny deň, bolo 21.8.2020, navštívili aj cintorín, kde sme sa pomodlili na hroboch Kutlíkovcov a Ťažandlákovcov. Starenky pred kostolom mi o nich porozprávali svoje spomienky.
Moje detské zdravotné trampoty – zdúrené hýly a lymfatické uzliny, sa liečili 6 -mesačným pobytom v sanatóriu vo Vysokých Tatrách. Mal som 8 rokov, odporúčali mi potom piť jódovú slanú vodu. Píjaval som ju z prameňa v Oravskej Polhore, bol som dvakrát po 6 týždňov aj v kúpeľoch v Darkove.
Po vyše sedemdesiatich rokoch som sa vrátil k prameňu slanej vody. Dlhá cesta odtiaľ v páľave Hviezdoslavovou alejou nás zaviedla do chalupy Hájnikovej ženy. Babia Hora sa blížila, na nej svojho času zaznelo: Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!
Kamenistú cestu lemovali brusnice, čučoriedky a maliny, občasný tieň lesa striedalo silné slnko. Medvede sa vraj skrývajú, je veľa jarabín. V hájovni horára Lacha a jeho manželky v Rovniach na Podvrší pod Babou Horou je expozícia o statočnej slovenskej Hájnikovej žene. Hviezdoslav ju písal v rokoch 1884-6 tu, v tieni dnes 150-ročnej lipy, aj v kúpeľoch Oravskej Polhory, kde rád chodieval. Z lúčky pred horárňou je nádherný výhľad na siluety hôr.
Hviezdoslav sa narodil v roku 1849 vo Vyšnom Kubíne, pokrstený bol v evanjelickej cirkvi v Leštine. Pochádzal z jednoduchej rodiny schudobneného zemana, otec bol garbiarom a roľníkom. Žil osamelým životom básnika, s dlhým očakávaním vydaní svojich básní, malým záujmom o poéziu a slabým ohlasom čitateľov. Je záhadou, ako a prečo práve tu vznikol a rozvinul sa jeho obrovský talent, jeho náhly prerod z maďarčiny na slovenčinu, ktorú obohatil mnohými novými slovami.
Nevedel som, že Hviezdoslav bol v rokoch 1874-5 notárom v Senici. Môj pradedo po mame Jozef Zúbek, neskorší riaditeľ školy a regenschori v Senici, mal vtedy 16 rokov. Neskôr tam žil aj dedo Ondrej, moja mama sa tam narodila. Majestát Babej Hory stráži nádherné ticho, panenská príroda, aj vysoké jedle. Keď som toto písal, vo vesmíre lietala planétka 3980 – Hviezdoslav a znelo nádherné Requiem Osipa Kozlovského z roku 1798.
Hviezdoslav zomrel 8.11.1921 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný. Budúci rok si pripomenieme sto rokov od jeho smrti.
Jozef Mikloško
