Čakám na básnika
Ján Stacho
Dnes budem konať proti svojmu zdraviu,
veď príde básnik a s ním alkohol.
Môj priateľ príde, prinesie mi správu
o tom, čím som dnes, čím som predtým bol.
Čo aké zdravie? Fungujúce telo?
Všetko je také strašne telesné!
Blíži sa búrka. Nebo potemnelo,
k výškam sa týčim, telo neklesne.
Nazízam na smrť stále z tohto brehu.
Zo zeme hľadím, zízam zo šťastia:
veď to sa hýbu živé stružky liehu!
Ó, biela peruť, ktorá v noci stydla!
Dnes meriam stružky na básnické krídla
a trápi ma len, kto to vychľastá.
V Nedeľnej chvíľke poézie pred týždňom sme priblížili tvorbu Ivana Štrpku z básnickej skupiny Osamelí bežci. Dnes je to Ján Stacho z o generáciu staršej Trnavskej skupiny, označovanej tiež ako konkrétisti. Spája ich generačná príslušnosť – najčastejšie roky narodenia 1935 a 1936 – aj pohľad na život i literatúru.
Ján Stacho by mal 1. januára 88 rokov, dožil sa však iba niečo cez 59 /1936 – 1995/. Do poézie vniesol nové, senzibilné videnie sveta a predkladá ho často až s cynizmom a drsnosťou. Jeho poetika je založená najmä na výraznej zmyslovosti a erotickej rovine vnímania. Z tohto rámca sa vymyká jeho posledná zbierka, napísaná po autonehode v roku 1973 a takmer úplnom ochrnutí Z prežitého dňa. Prevažuje v nej nové vnímanie, pocity a videnie, skepsa, smútok až zúfalstvo, ale aj viera v život. Čakám na básnika je práve z tejto zbierky.
Foto: Trnavský hlas