Nedeľná chvíľka poézie

Pavol Országh Hviezdoslav 

Hájnikova žena

/Úryvok/

Či čuli ste už padať les?
Videli kedy, jak sa valí,
videli pád a čuli ston!?
Ó, to zjav hrôzy neskonalý,
to v rozštiepení sviatku zvon,
to nárek, čo ti uberá
dych, v tlkot srdca prieči hate,
to dusot, ktorý ducha mätie!
To…! Ó, ty ľúte, kruté plemä,
i rúcho zvliekaš z matky-zeme!?
Posledných chceš ju zbaviť krás,
z temena dráhy kmášeš vlas?
Ó, keď tak víchor ostrý zhudie,
jak zimomravieť, krahnúť bude!
Keď leják zhučí, sšuští dážď:
jak márne hľadať bude plášť,
svoj plášť, plášť tkatý v brde-čude;
i slnko keď o Jáne vzplanie:
nebude jedlicovej dlane…
A s vtačou čo si počne jarom,
kam umiesti ju osiralú?
Čo zrobí s božím rosy darom?
Či ponúkne ním mŕtvu skalu?
Pramene vyschnú: tie jej oči,
ret zmĺkne spevný, zvetšie hruď;
zornička inej do úboči
sa presťahuje, na peruť
zaberúc všetky noci skvosty,
nejeden slávy diadém,
i posteľ z bielych svitu hmlí,
v nejž, ach, tak sladunko sa sníva —
Perlové, hľa, už zberá mosty,
skiaď v posvit rudé liala víno;
nie; v kút ten spustlý, zholený
ni hviezdka sa viac nepodíva…
— Čo stváraš, hohó! ledačino?
— zavolám — ustaň, prestaň hneď,
ni ívera viac, lebo keď —
Či nevieš, jak ti vzácnou hora?
Či nedáva ti v lete chlad,
nezvykla v zime zahrievať,
nevanie zdravím na ta zhora?
Čos’ prišiel rozľútený sem?
A tvoja roľa, keď sa dovie,
v čas žížne ozaj čo ti povie,
žes’ horských mračien strhal lem…?
Však ďaleko sú od ľútosti.
Nadarmo vzdychá, tesklí zem:
tnú, rúbu ďalej bez milosti;
hluk horou duní — počujem…

Zakrátko to bude 175 rokov, čo sa 2. februára 1849 narodil Pavol Országh Hviezdoslav. To však nie je jediný dôvod, prečo si práve jeho pripomíname v tejto Nedeľnej chvíľke poézie. Už na základnej škole sa učíme, že to bol náš  najväčší básnik a nie je najmenší dôvod to spochybňovať. V mnohom je priam monumentálny, ale nemali by sme ho vnímať iba ako pamätník z minulosti. Aj keď často čítať a porozumieť jeho hĺbke je náročné, v mnohom hovorí veľmi naliehavo k dnešku. Napríklad v tomto úryvku z Hájnikovej ženy. Notoricky známe je, ako v Pozdrave oslavuje prírodu – už menej, ako na inom mieste naliehavo vystupuje proti nivočeniu prírody a matky – zeme. Znie to až príliš aktuálne a ťažko by sme hľadali iného básnika, ktorý tak burcuje.