Ján Botto
Škovránok
Letí škovrán do výš, letí
mladému slnku v ústrety
stredom kola dvoch sokolov
s tichým spevom, s dobrou vôľou.
Oj, ty malučký, zeme syn!
Čo tiahne ťa do vysočín?
Ani krídel víchrolomných
ani hlasov hromozonných —
čo chceš v tých svetoch sokolov
s tichým spevom, s dobrou vôľou?
Letím ja, letím v oblohu,
nesiem obet Pánu Bohu!
Slniečko jarné víťazí,
matičke spadli reťazy;
ja na jej prsiach v úkryte
očul prvšie srdca bitie,
očul prvšie city nemé
vzkriesenej matky svej, zeme:
i letím, letím v oblohu,
nesiem obeť Pánu Bohu!
Škovránku môj, kams‘ podel sa?
Čis‘ rozplynul sa v nebesá,
či zhltlo ťa vrahov dvoje?
Nevidí ťa slzou zašlé oko moje!
Len pieseň tá tvoja rannia
rozlieha sa bez prestania
i po nebi i po zemi:
oj, pevče môj, srdce moje — kdeže ste mi?
V Nedeľnej chvíľke poézie pokračujeme básnikmi slovenského romantizmu. Pred týždňom to bol Andrej Sládkovič, teraz o deväť rokov mladší Ján Boto. U Sládkoviča sme úmyselne nezostali pri jeho ľúbostnej poézii a siahli po niečom odlišnom, rovnako to bude teraz. Botto je notoricky známy vlastenecky, ba priam heroicky ladenými básňami, predstavme teraz jeho lyrického Škovránka. Krátko o básnikovi samotnom.
Bol najmladším štúrovským básnikom. S myšlienkami bratislavskej mládeže sa stretol počas štúdia v Levoči. Zapojil sa do národného kultúrneho života, bol spoluzakladateľom Matice slovenskej členom jej literárneho odboru a patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Ján Botto sa narodil 27. januára 1829 vo Vyšnom Skálniku neďaleko Rimavskej Soboty. Študoval v Ožďanoch a od roku 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči. Zememeračskému inžinierstvu sa venoval na polytechnickej škole v Budapešti. Ako zememerač pôsobil v Martine, Tisovci, Banskej Štiavnici a v Banskej Bystrici.
Čerpal z ľudovej poézie a využíval jej obraznosť a symboliku. Obraz súčasného života premietal do alegorického sveta povestí. Národne utláčané Slovensko popisoval ako zakliatu krajinu, ktorú má oslobodiť rozprávkový hrdina (epické skladby Svetský víťaz, Poklad Tatier). Ľudové motívy i výrazové prostriedky využíval aj v baladách (Žltá ľalia, Margita a Besná) a vo veršovaných povestiach (Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca a iné).
Jeho vrcholným dielom je básnická skladba Smrť Jánošíkova z roku 1862, skladajúca sa z deviatich spevov – relatívne samostatných celkov. V každom z nich je hlavný hrdina zobrazený z iného zorného uhla.
Básnik zomrel náhle 28. apríla 1881 vo veku 52 rokov v Banskej Bystrici.
