Andrej Sládkovič
Hron
Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,
rieka moja, milý môj Hron!
Mŕtve hovoria iným folianty,
mne tvojho toku šumný tón:
žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,
aj zmena žiada sa rozmanitá
ľudskému časov synovi;
tvoje vlny sú obrazy vekov —
a prúd tvoj, jakby naveky tiekol,
svet nový, nový a nový.
Keď prudké svoje zamútiš vody,
cit sa a duch môj zarmúti;
v tajomstvách kalných žijú národy,
pekné duše osud múti;
ale zo stokov tvojich výborných
blbocú vlahy vlniek strieborných
ako kopy hravých detí:
a tie očistia zas tvoje toky,
keď si vykonáš úkol vysoký,
úkol: zmyť svet svoj zo smetí.
Zo strán slovenských vetry zaduli,
ale rieka tečie ďalej;
uhly sprašťali: rieku okuli
ľady zimy osiralej;
už nevalia sa tie moje vody,
už zviazané sú krídla slobody
tých letných vĺn môjho Hrona:
hlasy mi jeho umĺkli razom,
ako keď zviaže smutným povrazom
Veľký piatok srdce zvona.
Ale pod ľadmi žije syn Holi,
nevidí svet, čo on robí
a pyšné brehov jeho topoli
tešia sa z jeho poroby.
Až blyskne slnce a prasknú ľady
a šum rieky sa zase omladí
a vlny slobodne hrajú:
s hukom víťazným ramená jeho
zlomky pút svojich k mora Čierneho
vodám prudko unášajú.
Rieka sa hadím krížením točí
a valný tok o breh bije,
prekážky svoje mocne nivočí,
násilné boky podmyje:
ona sa nízkou vinie dolinou
a s vysokou si pohráva hlinou
a dol’ ju melie, šuchorí,
a vypnuté tam na nízkom poli
na zrutnú výšku pyšné topoli
strhne, zatopí, zamorí.
Nech piesne cudzie trúba sprevádza,
alebo struny trasenie,
alebo to, čo z píšťal vychádza
vlniek veterných vlnenie:
na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny
spievať ja budem v tie violíny
šumu tvojho, slovenský Hron!
A keď zabúria z pŕs mojich žiale,
nech sa ozýva od skaly k skale
búrnych tvojich vôd barytón.
Pred týždňom sme si predstavili búrliváka romantickej slovenskej poézie Janka Kráľa, dnes o dva roky staršieho Andreja Sládkovič, ktorý svojou Marínou prvý raz výraznejšie vniesol do nášho básnictva motív lásky. Inšpiračnými zdrojmi tohto popredného predstaviteľa slovenskej romantickej poézie a príslušníka štúrovskej generácie boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, ale aj hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote 19. storočia. Všetky sa dajú nájsť v jeho najvýznamnejšom diele napísanom v štúrovskej slovenčine Marína (1846).
V básnickej skladbe vyjadril nielen lásku k milovanej žene, ale aj k slovenskému národu či domovine. V básni Hron zasa spája tento vzťah k národu so svojim obdivom a láskou k prírode.
Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris, sa narodil 30. marca 1820 v Krupine. Od mladosti bol Sládkovič aktívnym účastníkom národného spolkového života. Patril k aktívnym členom Literárno-dramatického odboru Matice slovenskej, podporovateľom a šíriteľom slovenských kníh a časopisov.
V jeho básňach Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom či Mládenec zaznieval aj silný vlastenecký postoj. Aj svojou druhou najznámejšou básnickou skladbou Detvan (1853) sa pokúsil pozdvihnúť národné povedomie Slovákov.
Básnik, ale aj prekladateľ ruskej, francúzskej i nemeckej poézie Andrej Sládkovič zomrel 20. apríla 1872 v Radvani, vo veku vo veku 52 rokov.
