Janko Kráľ
Bojazlivá
Na doline, na tej strane
pásol šuhaj kone vrané;
z tamtej strany dievča žalo,
podvečer sa domov bralo.
Ak sa domov vrátiť chcelo,
prez vodičku prejsť muselo;
ale voda strmá bola,
tu šuhaj na ňu zavolá.
Počkaj, dievča, prenesiem ťa,
za ručičku prevediem ťa.
„Ach, šla by, šla — tak sa bojím,
bo neverím koňom tvojim.“
Odženiem preč kone vrané,
len ma dočkaj na tej strane;
príde búrka, voda mútna,
neprejdeš ty sem samotná.
„Šla by s tebou — však sa bojím,
bo neverím slovám tvojim.“
Prevediem ťa po mlčiačky,
tak, ako spia večer vtáčky.
Poďže, dievča, bude padať,
kdeže budeš priechod hľadať?
„Ach, šla by, šla — však sa bojím,
bo neverím očiam tvojim.“
Nech sa oči pozerajú,
však sa ony dobre znajú.
„Nuž poď, milý: za ručičku
prevedieš ma cez vodičku.“
V nedeľnej chvíľke poézie prinášame väčšinou básne bližšie k súčasnosti, no nezaškodí siahnuť aj po staršej slovenskej klasike. Janko Kráľ sa narodil pred viac než dvomi storočiami, 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši do rodiny krčmára a mäsiara. Prežil búrlivý a buričský život, patril k veliteľom slovenského dobrovoľníckeho zboru v povstaní roku 1848, takmer rok ho väznili a hrozil mu dokonca trest smrti. Zomrel na týfus 23. mája 1876, mal iba 54 rokov. Najčastejšie sa uvádza tá časť jeho tvorby, ktorá odzrkadľuje toto jeho buričstvo a národovectvo a bokom zostáva jeho lyrika. Zvlášť pôvabná je vo viacerých básňach, ktoré sú ponáškami na slovenské ľudové piesne. Taká je aj Bojazlivá.
Táto báseň má zaujímavú históriu. Prvý raz bola uverejnená v Slovenskom pozorníku, prílohe Starého i nového vlastenského kalendára na rok 1854, ale bez mena autora. Potom sa Jozef Škultéty zaslúžil o jej publikovanie v Slovenských pohľadoch v roku 1912 a identifikoval ju ako báseň Janka Kráľa. Ide o jednu z jeho ponášok na ľudové piesne, tento raz zo Šariša. A pre svoj pôvab i väzbu na letný čas – veď v nej dievča žalo – si hádam zaslúži, aby sme si ju pripomenuli…
