Ján Smrek
Báseň o krásnej matke
Prekrásna matka!
Hoc sú už jej vlasy
strieborne lesklé,
predsa jej však neubudlo z krásy,
bo svetu dala
krásnu dcéru.
A svet sa díva na obe
a kochá sa v ich podobe.
Akou je dcéra dnes,
jej matka bola niekedy,
upomínajúc na kvety –
a aká je dnes matka vznešená,
takou sa niekdy dcéra stane.
Medzi nimi
je všetko čudne zharmonizované.
Matka má oči ako uhoľ
a sú to očí dcérine.
Tie hľadia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásť ročnej dcéry.
A druhé: kľakni pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!
Ó, oči dcéry, oči matky,
ktoré ste drahšie človeku?
Jedna ich nosí ku bielemu,
k čiernemu druhá k obleku.
Môž` milovať však v dcére matku
a obom vravieť o šťastí,
hovoriť jednej: svätá ste mi,
tej druhej: moja, moja, ty!
Musí sa riecť i smutné to:
nebude matky kedysi!
Však v dcére budú zachované
jej drahocenné obrysy.
Uteká život ako rieka,
z dcéry sa matka stane raz
a po rokoch sa zopakuje
metamorfóza krás.
Na Deň matiek je samozrejmé, že v Nedeľnej chvíľke poézie venujeme matkám malý darček v podobe básne. Vo svetovej i slovenskej poézii nájdeme veľa pôsobivých s touto témou. Ak máme vyberať z tej našej, tak ako prvý prichádza na myseľ Ján Smrek, zrejme najčítanejší a najprekladanejší slovenský básnik. V mnohých básňach oslávil ženu vo všetkých jej podobách, aj v tej najkrajšej i najnáročnejšej, nenahraditeľnej úlohe matky. Báseň, ktorú prinášame, je z výberu z jeho diela, vydaného v roku 2008.
S menom Jána Smreka sú spojené najmä nezabudnuteľné básnické zbierky Cválajúce dni, Iba oči, Básnik a žena, Nerušte moje kruhy, oslavujúce veršami život, lásku a krásu žien. Narodil sa 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom (dnes Melčice-Lieskové). V detskom veku osirel a vyrastal v evanjelickom sirotinci v Modre. Ako vojak v 1. svetovej vojne sa dostal do Turecka a Palestíny. Domov sa vrátil napadnutý maláriou. Študoval síce na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, ale dal prednosť literatúre a redaktorskej práci. Pracoval v Slovenskom denníku a Národných novinách a neskôr v pražskom vydavateľstve Mazáč. V Prahe, ktorá sa stala na 10 rokov jeho druhým domovom, založil literárno – kultúrny časopis Elán.
Knižne debutoval v roku 1922 básnickou zbierkou Odsúdený k večitej žízni, v ktorej sa vyrovnával so symbolizmom a ťaživými skúsenosťami z detstva. Zbierkou Cválajúce dni (1925) sa zaradil medzi najvýraznejšie talenty nastupujúcej povojnovej generácie, prihlásil sa k filozofii vitalizmu ako životnému výrazu hlásajúcemu aktivitu a životný elán. Takými sú aj ďalšie zbierky Božské uzly (1929), Iba oči (1933). Svoju filozofiu lásky a vzťah k žene vyjadril v knihe Básnik a žena (1934). Ďalej mu vyšli zbierky Zrno (1934), Hostina (1944), Studňa (1945).
V roku 1944 bolo z politických dôvodov zastavené vydávanie Elánu a do nemilosti mocných sa talentovaný básnik dostal aj po roku 1948. K vlastnej tvorbe sa vrátil až po niekoľkých rokoch bilancujúcimi zbierkami Obraz sveta (1958), Struny (1963), Nerušte moje kruhy (1965). Z pozostalosti mu vyšiel výber básní Noc, láska a poézia (1987). Básnické svedectvo o časoch komunistickej diktatúry vyjadrujú básne v zbierke Proti noci (1993).
Básnik prirodzene plynúcich veršov zomrel 8. decembra 1982 v Bratislave vo veku nedožitých 84 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Zdroj a foto: Wikipédia, Vtedy.sk, Slovenské literárne centrum
