François Villon
Balada o odvolaní
To odvolanie bolo plané?
Mal som mať rozum, Garnier?
Každý sa chráni! To sa stane!
Človek sa bráni – hladný – mier.
Slobodu hľadá škárou dvier…
Keď chceli mi to spočítať,
keď čul som hudbu rajských sfér –
čo som mal robiť? Nedýchať?
Keď mi riekli: „Na trón, pane!
Veď vy ste ríše ozdoba!“
Nedala by mi píjať z vane
pomyje, špinu osoba
nezoslaná tam od Boha!
Ja ale nemá predikát –
keď klam a podvod hotovia
čo som mal robiť? Nedýchať?
Myslíte, že som zobal z dlane?
Nie! Len som riekol: – Páni, dosť!-
ja mám svoj rozum! A ten…Ba nie –
nespolieha sa na milosť
tam, kde je špiny, zloby dosť!
Keď privítal ma vtedy kat,
keď schvátila ma bolesť, zlosť –
čo som mal robiť? Nedýchať?
Keby sa jazyk nebol pohol –
nechlípem dneska demikát!
Keď kat mi riekol: -Tak sa ohoľ! –
Čo som mal robiť? Nedýchať?
Za viac než štyri mesiace sme sa v Nedeľnej chvíľke poézie venovali najmä slovenskej a predovšetkým modernej poézii. A tak je hádam vhodné odskočiť si aj k svetovej z rôznych období. Pred týždňom sme sa venovali Jozefovi Urbanovi, v mnohom podobný bol o viac než pol tisícročia skôr François Villon. Urban zomrel 35-ročný, Villon žil ešte kratšie, 32 rokov – narodil sa v Paríži v roku 1431 a zomrel niekedy začiatkom januára 1463. Jeho krátka charakteristika znie – francúzsky stredoveký básnik, zlodej a povaľač. Preslávil ho nespútaný život, ale ešte viac jeho nesmrteľné básne.
Jeho strýko, vzdelaný kňaz Guillaume de Villon, po ktorom prijal meno, mu vo veľmi mladom veku 12 rokov umožnil štúdium umení na parížskej Sorbonne. Po absolvovaní Sorbonny sa z neho stal sveták. Rád sedel v hostincoch, zabával sa so ženami a zúčastňoval sa rôznych krčmových bitiek. Bol kumpánom rôznych dobrodruhov z parížskeho podsvetia, výtržníkom, bitkárom, zlodejom… Jeho život bol plný škandálov, útekov pred spravodlivosťou a pobytov vo väzení. Mal však styky s najvyššou francúzskou vrstvou, ktoré mu pomáhali dostať sa na slobodu pri prípadných uväzneniach, niekedy aj spod šibenice.
Život a dielo Françoisa Villona je stálou inšpiráciou pre literárnu, prekladateľskú či divadelnú tvorbu. Počas väznenia napísal podstatnú časť zbierky básní, ktoré nazval Testamenty, ktoré mali dve časti: Malý testament, v ktorom sa lúčil so svojimi priateľmi pri odchode z Paríža a Veľký testament, ktorý je spomienkou na mladosť, lásku, študentskú veselosť… Jeho básnické príbehy sú viazané na témy parížskej krčmovej spodiny i palácovej šľachty, často ide o odkazy jednotlivým osobám. Vo svojom diele kritizuje spoločnosť, dokázal aj zo vznešených stredovekých tém urobiť paródiu. Villon je často označovaný za prvého prekliateho básnika.
Významnú časť jeho diela veľmi vydarene prebásnil Ján Smrek. Neskôr sa na to nemenej kvalitne podujal básnik Ivan Mojík podľa filologickej interpretácie starofrancúzskeho textu Dr. Jozefa Felixa. Z jeho pera je aj uverejnená balada.
