Pavol Gašparovič Hlbina
Večný Rím
Jedného dňa už nebudem sa vôbec dívať
a budem všetko vedieť nazpamäť a snívať .
Len snívať o tom súhvezdí a o Ríme,
kde medzi ružicami stĺpov horíme
a mladosť naša spieva bielym obeliskom
z úst obrastených machom v lese blízkom,
z úst obrastených arkádami fúzov,
a z rozpomienok na čas lásky s múzou.
Dva lieviky tam precieďajú mlieko,
prv tam len tyrkysove modrý tiekol,
dnes tečie blankyt sivý ako dymu kúdol,
akoby Orfeus tiež vo sne ešte húdol.
Škovránok nespieva, len snenia tíško snežia,
more sa nevlní, len divé túžby bežia,
práve sa uvoľnila v okne dejín mreža
a spevy rajské počuť v diaľke od pobrežia.
Pre ruky vetra v diaľke, vo hmle smrečín,
pre chvíľu túto nedostupnú stal sa prečin,
ohnivé krýdla vetra večnou láskou planú,
iskrami vína zapaľujem slzu slanú…
Jedného dňa už nebudem sa vôbec dívať
a budem všetko vedieť nazpamäť a snívať…
Benátky
Luna jak banán
stráca sa sladko
v špinavej zrkadline Canal Grande.
Bohyňa mora
na okrýdlenom ľvovi
uniesla moje srdce ako vo sne
v palácoch umenia som našiel hračky
stratené pred rokami na záhumní.
Pre nesmrteľnosť
Kalifa z Bagdadu
smerujúceho z mlhoviny Oriona
do mlhoviny Andromédy,
pre šepot všetkých motýľov a kvetín,
tancuj a spievaj,
benátska pieseň piesní.
O tebe snil som o polnoci
pod mostom Rialto na gondole.
S úsvitom letela si
v podobe holubice
v San Marco nad portálom.
V súmraku podobáš sa tanečnici
Viedeň
Zlomený smútok v hlase
na ceste k Ostbahnhof,
na dlhej ulici,
kde slnce prezeralo šperky vo výklade,
kosatec márnosti vädnul
v spomienkach starých radníc
tiesnil ma o samote,
keď večer rozhadzoval
na nebi kopec bielych mravcov,
jablko polnoci sa kotúlalo
po svahu svitania
a v tráve proti slnku,
opitý mesiac nad štefanským dómom
vysmial sa mojej nude.
Monte Carlo
Moje srdce ešte nezostarlo,
moje srdce tiež je Monaco,
je v ňom kasíno jak v Monte Carlo,
hra je nebezpečná rovnako.
Celý tŕpnem jak sa vyslobodím,
ľudský život hazardná je hra,
márnosť utratených dní a hodín
sťahuje mi hrdlo zvečera.
Kde sú krýdla, ktoré láskou skryjú
trpkú ľútosť, krutý rozhovor,
moje srdce, fantasmagoriu,
javorové jaro strmých hôr.
V nedeľnej chvíľke poézie sme už predstavili zakladateľské osobnosti slovenskej básnickej moderny Ivana Kraska a Vladimíra Roya. Od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia zohrali dôležitú úlohu nadrealisti, v ktorých Daniel Hevier v pozoruhodnej stati spred pätnástich rokov v časopise .týždeň píše:
„K organizovanej skupine patrili básnici Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Ján Rak, Rudolf Fabry, Moric Mittelmann-Dedinský, Július Lenko, Ján Brezina, Pavel Bunčák a kritici Michal Považan, Klement Šimončič a Mikuláš Bakoš. Nadrealistickú poetiku však prijali a svoje prvé knižky v tomto duchu napísali aj Gašparovič-Hlbina, Rudolf Dilong, Pavol Horov či Ivan Kupec.“
Medzi kľúčové zbierky nadrealizmu z časového hľadiska ako prvú uvádza Cesty do raja /1933/ Pavla Gašparoviča – Hlbinu, katolíckeho kňaza a významného reprezentanta básnickej katolíckej moderny. Táto jeho druhá zbierka v poradí obsahuje niekoľko cestopisne ladených básní, ešte viac však nimi zaujme jeho ďalšia zbierka Belasé výšky. Hoci obvykle v tejto rubrike uverejňujeme jednu báseň, teraz prinášame hneď niekoľko ako ukážku nielen básnického, ale aj cestovateľského rozmeru tejto zaujímavej osobnosti.
Pavol Gašparovič – Hlbina patril k tým, ktorých Hevier charakterizoval takto:“ Pravoverní nadrealisti sa stali pravovernými (vlastne ľavo-vernými) socrealistami.“ Aj on v čase totality päťdesiatych rokov skĺzol do polohy, poplatnej tejto dobe, jeden a pol dekády jeho najmä nadrealisticky orientovanej tvorby má však pevné miesto v slovenskej modernej poézii. Na tohto básnika a kňaza nezabúdajú vo Veľkých Kršteňanoch neďaleko Partizánskeho, kde sa v roku 1908 narodil a kde je tiež pochovaný, ani v obci Bobot/ okres Trenčín/, kde bol od roku 1945 až do svojej smrti v októbri roku 1977 správcom fary.