Spevák Miki Volek bol v päťdesiatych rokoch hviezdou a legendou, o pár desaťročí sa stala z neho troska. V päťdesiatych rokoch, keď bol u nás rock and roll protestom i provokáciou, on ho spieval. A bol štýlový, vždy nosil neodmysliteľné slnečné okuliare. Keď prišli Beatles, už sa nedokázal prispôsobiť. Zomrel 14. augusta 1996 vo veku iba 53 rokov.
Narodil 21. mája 1943 v Uherskom Hradišti ako Michael Volek. Učil sa hrať na klavír, neskôr na gitare, ale na konzervatórium ho nezobrali. V humoristickom časopise Dikobraz objavil článok, ktorý zosmiešňoval „reakcionársky úpadkový hudobný žáner“. Volal sa rock‘n‘roll a zvedavý Michael onedlho dostal prvú platňu s rock‘n‘rollovými pesničkami.
Jeho prvá skupina sa volala Crazy Boys – podľa piesne amerického hrdinu Billa Haleyho Crazy Man Crazy. Nebol spevák, ale hral na sólovú gitaru. Po odchode frontmana Bíbra Šimáka sa spevákom stal Michael – už ako Miki Volek. Publikum ho zbožňovalo a neraz začalo priam šalieť, takmer na každý koncert vtrhli príslušníci Verejnej bezpečnosti. Repertoár tvorili výhradne prevzaté rock‘n‘rollové štandardy, Volek ich naplno prežíval. Okolo krku reťaz a neodmysliteľné čierne okuliare, až do svojej smrti ich na verejnosti nikdy nezložil.
Išiel na doraz, nezvládol zmeny
Podľa znalcov však mal výborné rytmické frázovanie a dobrú intonáciu. Skupina sa rozpadla, keď musel narukovať, väčšie vojenskej služby sa však vyhol na psychiatrii. Po návrate v roku 1963 dostal ponuku do skupiny Olympic. Miki Volek bol na vrchole popularity. S Olympicom spieval v Semafore, jeho sláva sa dala porovnať s Matuškom alebo Gottom. Išiel na doraz a občas si pomohol aj fenmetrazínom.
V čase nástupu Beatles pôsobil Volek v kapele Olympic. Petr Janda však už s ním nebol spokojný, Miki ešte rok so skupinou koncertoval, napokon odišiel a už si nikdy nenašiel pevnú parketu pod nohami. Ešte vystupoval na koncertoch s rôznymi skupinami, ale svoj talent rozdroboval a fyzicky sa ničil. Čoraz častejšie siahal po alkohole a rôznych liekoch, výrazne pribral, chodil o barlách…
Po roku 1989 bolo všetko drahšie a on nemal ani na nájomné a stal sa bezdomovcom. Utiahol sa, aby ho napokon našli – až pár dní po smrti 14. augusta 1996 – v úbohom požičanom byte. Pochovali ho priatelia a kolegovia, veľmi sa angažoval práve Petr Janda. Pomník na hrob, Volekovu bustu v typických okuliaroch, vytvorila herečka a výtvarníčka Jana Krausová.
Tragický osud Mikiho Voleka oslovil mnohých tvorcov, napísalo sa o ňom veľa článkov a štúdií a Igor Chaun o ňom nakrútil výborný film. Popri jeho životnom osude, v ktorom veľkú slávu vystriedal prudký pád, by sme si mali pripomenúť jeho miesto v hudobnej histórii. Patril nesporne na špičku umelcov, ktorí otvárali cestu novým žánrom a smerom.
Zdroj a foto: Wikipédia, SME, Pravda, ČSFD, ČT
