Chladná aprílová nedeľa, ešte viac mrazí zo správ o mŕtvych, ktorí zostali po ruskej agresii v oslobodenom ukrajinskom meste Buča. Na tento deň som si naplánoval návštevu výstavy Vukovar v Múzeu kultúry Chorvátov v Devínskej Novej Vsi. To ešte naplno nevnímam, ako sa tieto momenty až príliš tesne spoja…
Moji vtedajší redakční kolegovia, fotograf Peter Leginský a reportér Peter Kubínyi v novembri 1991 mapovali v Chorvátsku dôsledky vojny po vyhlásení jeho nezávislosti. Jedna z najkrvavejších kapitol bola takmer trojmesačná bitka o mesto Vukovar, 1 800 príslušníkov chorvátskej národnej gardy ho bránilo pred obrovskou presilou 36 tisíc mužov juhoslovanskej armády, kontrolovanej Srbmi. Výsledkom bolo takmer dvetisíc civilných obetí a zničené mesto.
Čierno-biele fotografie Petra Leginského o tom vypovedajú s krutou strohosťou. Dom za domom v ruinách, zbombardovaný kostol, jediné, čo dodnes stojí, je vysoká vodárenská veža. Bezradní ľudia medzi troskami, značka Pozor, deti! pred školou, ktorej už niet, šipka smerom k hotelu, ktorý nenájdete. A pri výjazde z mesta ako symbol dopravná značka s prečiarknutým názvom Vukovar. Zlikvidované.
V chorvátskom hlavnom meste Záhrebe som ako spravodajca bol o pár mesiacov skôr, keď 25. júna 1991 Chorvátsko aj Slovinsko vyhlasovalo nezávislosť. V Záhrebe to bolo vcelku pokojné, prišla však správa, že juhoslovanská, teda srbská armáda napadla Slovinsko. Ponáhľal som sa do Ľubľane a potom desať dní ustupoval spolu so slovinskými bojovníkmi pred presilou až na najsevernejšiu hranicu, do Murskej Soboty, keď boli boje zastavené. Vojna dostala prívlastok desaťdňová, zasvätení už vtedy hovorili, že oveľa horšie to bude v Chorvátsku a Bosne.
Vysvitlo, že chorvátsky predáci prisľúbili juhoslovanskému, srbskému vedeniu, že intervencii v Slovinsku nebudú brániť. Otvorili tak dvere k dlhotrvajúcej zničujúcej vojne o vlastnú nezávislosť, svedectvom je aj Vukovar. Ešte neľudskejšie to bolo v Bosne, kde sa k nacionalizmu pridala náboženská neznášanlivosť. Symbolom sa stala Srebrenica. V lete 1995 tu srbské jednotky pod vedením generála Ratka Mladiča zavraždili viac než osemtisíc moslimských mužov a chlapcov. Istý podiel viny sa pripisuje aj nečinnosti mierových síl, 600 vojakov z Holandska. Ich možnosť zabrániť masakru podľa vyšetrovania bola síce obmedzená, ale existovala – rozhodli sa však nezasiahnuť.
História ustupovania agresorovi je bohatá, najznámejší je Mníchov. Do tohto radu patrí chorvátske tolerovanie srbského útoku na Slovinsko či pasivita mierových síl v Srebrenici. A mnohí upozorňujú na predohru Putinovej vojny. Keď sa Ukrajina vzdala jadrových zbraní, v Budapeštianskom memorande jej nezávislosť a územnú celistvosť garantovali aj Spojené štáty a Veľká Británie. Záruky zostali iba na papieri po obsadení Krymu a dianiu na východe Ukrajiny, väčší dôraz by možno schladil imperiálne chúťky.
Nie, určite nik nechce globálny konflikt, ale história mnoho razy poučila, že ustupovanie útočníka ešte posmelí. Nie je ľahké počúvať zúfalé volanie prezidenta Zelenského po účinnejšej pomoci, už sa hovorí o ukrajinskej Srebrenici. A zrejme za nie dlho budeme chodiť na výstavy fotografií nie zo zničeného mesta, ale celej znivočenej krajiny menom Ukrajina…
Miloš Nemeček
