S hercom, režisérom, scenáristom a pedagógom Jánom Jamnickým sú spojené napríklad filmy ako Varúj!, Vlčie diery alebo Rozsudok. 4. augusta je 52 rokov od jeho úmrtia v roku 1972 za nejasných okolností pri výstupe na Kriváň.
Na pozadí životného príbehu tejto všestrannej divadelnej osobnosti sa v celej šírke zrkadlí spoločensko-politická realita takmer štyroch desaťročí minulého storočia a aj história moderného slovenského divadelníctva. Detské roky prežil Ján Jamnický v časoch monarchie, štúdiá a divadelné začiatky sa vzťahujú na medzivojnovú atmosféru ČSR, umelecké meno a vysokú prestíž si svojimi pozoruhodnými inscenáciami vydobyl počas vojnovej Slovenskej republiky, po jej zániku prišiel komunistický režim v obnovenej ČSR. Jeho nie jednoduchá osobnosť neplávala hladko vtedajšími režijnými vodami, keď tvoriví ľudia stáli pred skúškami odolnosti vlastného svedomia, presvedčenia a občianskeho postoja.
Ján Jamnický sa narodil 20. mája 1908 v Jasenovej, v rodine evanjelického farára a profesora teológie na vysokej škole, v rodine, kde boli samozrejmosťou vysoké kultúrne, ľudské a spoločenské návyky a hodnoty. Na štúdiách medicíny sa zoznámil so svojou budúcou ženou, herečkou Vilmou Březinovou, ktorá ho priviedla k divadlu. A tak medicínu vymenil za štúdium herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a popri nej vyštudoval aj právo.
Intelektuálne náročné postavy
Po štúdiách nastúpil v roku 1932 do Slovenského národného divadla, kde stvárnil mnoho postáv. Bol vyhľadávaným predstaviteľom hrdinských a intelektuálne náročných postáv, napríklad Trofimov z Višňového sadu, lord Graham z Vejára lady Windermerovej, Saint Just z Dantonovej smrti. Jedným z Jamnického najväčších hereckých triumfov bola úloha Kreonta.
Kritika oslavovala jeho javiskovú reč i pohybovú kultúru. Oceňovala jeho dôslednú snahu hľadať hĺbkovú psychologickú motiváciu postáv. Divákov zaujala jeho vysoká štíhla postava, výrazná tvár a oči, čisto znejúca slovenčina, úsporný javiskový pohyb s dôrazom na výrazné gesto.
V SND pôsobil aj ako dramaturg, prekladal zahraničné divadelné hry, bol i režisérom. Pre SND pripravil 25 inscenácií a postupom času sa už herectvu venoval len sporadicky. Ako prvý akcentoval na javisku symboliku vyjadrovania ľudských osudov. Jeho osobné a tvorivé peripetie sa prelínajú s menami viacerých popredných protagonistov našej divadelnej kultúry (a kultúry vôbec) ako napríklad Janko Borodáč, Andrej Bagar, Emil Belluš, Ferdinand Hoffmann, Martin Gregor, Vilma Jamnická, Jozef Felix, Ján Sedlák či Zoltán Rampák.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Jamnický k režijnej práci už nevrátil. Hrával v televíznych filmoch a inscenáciách, pôsobil ako recitátor. Uznanie zo strany kultúrnej verejnosti si získal bravúrnou interpretáciou modernej i ľudovej poézie. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských interpretov poézie. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč. Mal nezvyčajný básnický talent a zásluhy na poli divadelnej moderny.
Ján Jamnický sa od začiatku zaoberal divadlom i po teoretickej stránke. Pripravil koncepciu divadelného zákona a podieľal sa aj na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Patril k členom prípravného výboru pre založenie Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Po oslobodení v roku 1945 bol tri roky zamestnaný ako režisér a scenárista Československého filmu. Pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení.
Ján a Vilma
Zomrel 4. augusta 1972 pri jednom zo svojich výstupov na obľúbené tatranské končiare. Príčina smrti ostala záhadou. Ani lekári nedokázali určiť, či ňou bola smrť podchladením alebo čin človeka, ktorý sa pre ňu rozhodol dobrovoľne. Predchádzal tomu výstup na Kriváň, po ktorom sa už nevrátil naspäť do liečebne, v ktorej trávil dovolenku. Horskí záchranári ho našli ešte žijúceho s krabičkou liekov a fľašou so zarobeným koncentrátom z jedovatých húb. Vzápätí upadol do kómy, z ktorej sa už neprebral. Dožil sa 66 rokov.
Kus jeho života bol spojený s divadelnou a filmovou herečkou Vilmou Jamnickou, ktorú zvláštny a fascinujúci Ján veľmi upútal. Spolužitie veselej, nadanej a vynikajúcej herečky s mimoriadne charizmatickým a sugestívnym umelcom s temnými očami, mužom s večne hľadajúcou dušou so sklonom k mystike bol časom milovania, rozchodov, čakania a znova stretávania, nových lások a popri tom krásnej umeleckej činnosti.
Vilma Jamnická zomrela 12. august 2008, dožila sa bezmála 102 rokov a Jána prežila o 36 rokov.
V roku 1979 na Konventnej ulici v Bratislave, na dome, v ktorom žil, odhalili jeho pamätnú tabuľu a bustu. Ešte trvalejším pamätníkom je dielo Jána Jamnického a jeho podiel na formovaní moderného slovenského divadla a kultúry.
Zdroj a foto: Wikipédia, Divadelný ústav, ČSFD,
