František Dibarbora bol v čase svojej najväčšej popularity najobľúbenejším aj najlepším rozprávačom vtipov a aktérom komických scénok, dnes by sme povedali, že bol vtedy zabávač číslo jeden. Jeho umelecký rozsah však bol oveľa väčší, počas svojej kariéry stvárnil desiatky komických, tragikomických i dramatických postáv. Pripomíname si výročie jeho smrti po tragickej autonehode 4. septembra 1987.
Rodák z Bratislavy sa narodil 19. novembra 1916 ako najmladší z ôsmich detí. Dibarborovi predkovia boli Taliani z regiónu Benátsko, starý otec sa volal Giacomo Di Barbara, pochádzal z Udine a neďaleko Viedne mal fabriku na výrobu farieb. Keď tá vyhorela, aj s ôsmimi deťmi sa presťahovali do Bratislavy. Otec obľúbeného herca bol už Dibarbora, krstným menom Filip a povolaním železničiar.
Okrem knižiek bola veľkou láskou mladého Františka futbalová lopta, s ktorou to vďaka talentu dotiahol až do dorasteneckého tímu chýrneho ŠK Bratislava. V zime hrával hokej na poste brankára a tam boli jeho športové úspechy ešte väčšie. Aj vo vyššom veku futbalu nielen fandil, ale patril k hviezdam mimoriadne obľúbeného každoročného duelu hercov proti novinárom. Toto kedysi tradičné podujatie patrí k mnohým, ktoré už zanikli, ale žijú v pamäti staršej generácie.
V SND, na Novej scéne aj pred kamerou
Pre kariéru herca sa rozhodol v roku 1934, keď ho prijali na Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave. Po jej ukončení v roku 1938 nastúpil do Činohry Slovenského národného divadla. Na doskách SND vytvoril viac ako 200 rôznorodých hereckých kreácií. Zažiaril najmä v inscenáciách Bratia Karamazovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru a Kým kohút nezaspieva. Účinkoval aj v operetách od skladateľov Franza Lehára, Emmericha Kálmana i Gejzu Dusíka. Dibarbora v nich hrával a spieval s takými skvelými speváčkami, ako boli Margita Česányiová alebo Mimi Kišoňová-Hubová.
Spolu s hereckými kolegami Martinom Gregorom, Drahošom Želenským, Ladislavom Chudíkom, Petrom Karvašom a Magdou Lokvencovou zakladal bratislavské divadlo Nová scéna. Do SND opätovne vstúpil v roku 1951, keď sa presadil v inscenáciách Jozefa Budského, napríklad v Antigone a tých druhých, Letných hosťoch, Višňovom sade i Šašovskej komédii. K nezabudnuteľným javiskovým rolám Františka Dibarboru patrila napríklad postava Gejzu Galibu v Žobráckych dobrodružstvách, postava liftboja v Sóle pre bicie (hodiny) od Osvalda Zahradníka či kreácia v satirickej komédii bulharského dramatika Jordana Radičkova Pokus o lietanie.
Pred kamerou exceloval vo viacerých klenotoch slovenskej kinematografie vrátane legendárnych filmov Varúj…!, Vlčie diery, Posledná bosorka, Zemianska česť, Šťastie príde v nedeľu, Skalní v ofsajde, Jánošík I., II. či Majster kat.
Televíznu tvorbu Františka Dibarboru dotvárajú známe snímky ako Sám vojak v poli, Portrét Doriana Graya, Bačova žena, Louis Pasteur, Zbojníci alebo Chlap prezývaný Brumteles. V rozhlase sa umelec stal známym a obľúbeným vďaka svojmu príjemnému hlasu a umeleckému prejavu. Pôsobil tiež ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Život Františka Dibarboru ukončila tragická autonehoda na nedávno otvorenom Prístavnom moste, na následky ktorej zomrel 4. septembra 1987 v Bratislave vo veku nedožitých 71 rokov.
Zdroj a foto: Wikipédia, ČSFD, Teraz.sk, novinky.zoznam.sk
