Prinášame úryvok z novej knihy Jozefa Mikloška: Strieborná ruža, ktorá vychádza v januári 2020 vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
V osemdesiatych rokoch 20. storočia bola konferencia pracovnej skupiny RG-18 o umelej inteligencii v Arménsku. Arméni, ktorí tu žijú vyše 3500 rokov, prví prijali kresťanstvo. Neobvykle si ctia starších, po horských cestách sa váľajú čierne obsidiány.
Pri návšteve Jerevanu v diaľke vyčnieva ich posvätný, dnes turecký Ararat, na ktorom pristál Noemov koráb. V sídle patriarchu arménskej ortodoxnej cirkvi, v Ečmiadzine, si uvedomíte históriu tohto, po svete rozptýleného národa, ktorý napriek tureckej genocíde prežil medzi cudzími kultúrami. Rokovania bolo v horách, v Dome arménskych spisovateľov v Cachkadzore. Vždy večer bolo stolovanie podľa arménskych zvykov. Hlavný organizátor – tamada, pozýval hostí k prípitkom, keď vyvolal mňa, povedal som toto:
V chate sa chystali turisti na výstup Araratu. Prvá skupina, pesimisti, hovorili: nemá význam ísť, využime krásne počasie a zostaňme tu. Načo sa snažiť, treba maximálne využiť prítomný okamih. Druhá skupina, realisti, išli na výlet, ale keď sa v teple ťažšie stúpalo, usúdili, že je lepšie si oddýchnuť, využiť, čo dosiahli. Ľahli si do trávy, užívali krásny výhľad a čakali na čas obeda. Optimistov nezastavilo nič, išli ďalej, prekonali prekážky, nebáli sa námah a rizík a vystúpili na vrchol. Pripíjam tretej skupine ľudí, tí pohýnajú vývoj dopredu a prispievajú k lepšiemu svetu.
Zaznel potlesk, priznal som, že autorom je Teilhard de Chardin: „Existujú tri druhy šťastia: šťastie pasivity, potešenia a rastu. Šťastie pasívneho pokoja velí: žiadne námahy a riziká, minimalizovať nepríjemnosti, obmedziť pocity a ohraničiť priania. Šťastie potešenia radí: využi život a okamžité výhody, buď vždy na slnečnej strane, vzdaj sa tvorivej iniciatívy. Šťastie rastu je produktom vedomej účasti na konštruktívnej činnosti, ktorá slúži veľkým cieľom. Je pravým šťastím, vyplýva v stálej ceste k ďalekému vrcholu, bez ohľadu na okolnosti.“
Pre vášnivú lásku Teilharda de Chardina k Vesmíru ho mnohí kritizovali, aj keď ho neštudovali a nechápali. Mlčanie je horšie ako kritika, 65 rokov po jeho smrti sa treba vrátiť k štúdiu a zhodnoteniu jeho diela.
Neviem, odkiaľ to mám, ale páči sa mi myšlienka, že „šťastie je mať niekde okno, kde sa svieti a kde ťa vždy niekto čaká…“
