Ráno 21. augusta 1968 sa ľudia v celom Československu prebudili do jedného z najtemnejších dní našej histórie. Vojská Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska obsadili krajinu. Invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Začala sa v noci z 20. na 21. augusta 1968.
Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií a jedna letecká armáda. Intervenčným jednotkám v počte približne 700.000 vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami velil sovietsky generál J. G. Pavlovskij.
Pražská jar a Brežnevova doktrína
Operácia mala zastaviť demokratizačný proces známy ako Pražská jar. Počas nej sa časť komunistických funkcionárov pokúsila o zvrat politiky smerom k demokracii. Na čelo demokratizačného procesu sa postavil Alexander Dubček, od januára 1968 prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Okrem neho patrili k vedúcim politickým osobnostiam tohto procesu tiež Oldřich Černík či Josef Smrkovský.
Na aprílovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1968 prijali Akčný program KSČ, ktorý obsahoval viaceré návrhy na reformy – posilnenie slobody tlače, rozšírenie občianskych práv, ekonomické zmeny a pripúšťal aj možnosť vlády viacerých strán. Sovietske vedenie však začalo požadovať rázny postup proti údajným antisocialistickým silám. 20. až 30. júna 1968 sa v Československu konalo vojenské cvičenie Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava, pričom sovietske jednotky odkladali odchod až do prelomu júla a augusta.
Od 29. júna do 1. augusta trvalo známe rokovanie medzi členmi Predsedníctva ÚV KSČ a Politického byra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v Čiernej nad Tisou. Krátko nato, 3. augusta 1968 v Bratislave predstavitelia Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR podpísali Bratislavskú deklaráciu, v ktorej bola zakotvená aj Brežnevova doktrína: právo Sovietskeho zväzu intervenovať v spojeneckých štátoch.
400 obetí, nik nebol potrestaný
O okupácii Československa sa rozhodlo v Moskve 18. augusta 1968 na stretnutí generálnych tajomníkov komunistických a robotníckych strán krajín Varšavskej zmluvy. Pod smutne známym pozývacím listom, ktorého originál odovzdal v júli 1992 ruský prezident Boris Jeľcin prezidentovi Václavovi Havlovi, boli podpísaní predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak. Pokus týmto listom legitimizovať okupáciu neobstojí, spomínaní členovia Predsedníctva ÚV KSČ konali na vlastnú päsť a nesporne sa dopustili vlastizrady. Nik z nich však neskôr nebol potrestaný.
Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Dubčekom boli násilne prevezení do Moskvy, kde pod nátlakom podpísali súhlas s pobytom intervenčných vojsk – tzv. moskovský protokol, ktorý ako jediný nepodpísal František Kriegel. Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16. októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie. Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria hlasovali proti: František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková.
Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a začal sa proces normalizácie. Postupný odchod sovietskych vojsk sa uskutočnil až po novembri 1989. Posledný vojenský transport z územia bývalého Československa vypravili 19. júna 1991.
Počet obetí spojených s vpádom a prítomnosťou sovietskych vojsk sa odhaduje na viac ako 400. Jediným komunistickým politikom, ktorý bol odsúdený v súvislosti s inváziou armád piatich krajín Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa bol Karel Hoffmann. Trest pre 80-ročného vysokého predstaviteľa bývalého režimu prišiel po 36 rokoch a v tom čase sa stal najstarším českým väzňom. 9. augusta bolo 20 rokov odvtedy, ako nastúpil do väzenia.
Niekdajšieho člena predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a dlhoročného predsedu Ústrednej rady odborov poslal súd na štyri roky do väzenia za to, že pri obsadzovaní Československa vojskami Varšavskej zmluvy nariadil 21. augusta 1968 ako riaditeľ Ústrednej správy spojov vypnúť rozhlasové vysielače. Snažil sa tým zabrániť zverejneniu vyhlásenia predsedníctva ÚV KSČ s odmietajúcim stanoviskom k sovietskej invázii. Odsedel si iba 26 dní a až do konca života okupáciu považoval za správnu vec…
Zdroj a foto: Wikipédia, Ladislav Bielik, Teraz.sk, Čas, HN
