Sadistická a masová vrahyňa, krvilačná čachtická pani… Tieto a ďalšie prívlastky patria grófke Alžbete Bátoriovej. Jej posledným útočiskom sa stal Čachtický hrad, kde pred 410 rokmi zomrela v noci 21. augusta 1614 opustená a zamurovaná v jednej z komnát.
Jej osoba sa stala námetom pre spisovateľov, režisérov i hudobníkov. Názory na to, či skutočne vykonala to, z čoho ju obviňujú, sa však rôznia. Sú aj také, ktoré hovoria o tom, že sa stala obeťou sprisahania, aby ju pripravili o jej rozprávkové majetky, ktoré mala v Maďarsku, Rumunsku, Rakúsku a na Slovensku. Alžbeta Bátoriová (po maďarsky Báthory Erzsébet) sa narodila asi 7. augusta 1560 v Nyírbátore v Uhorsku. Mala troch súrodencov: Istvána, Žofiu a Kláru. Bátoriovej rodičia a celá ich dynastia patrila k najvýznamnejším a najbohatším uhorským rodom – brat jej matky, Štefan Bátori bol poľský kráľ, jej synovec Gabriel Bátori bol sedmohradské knieža, v rodine mali županov, vojvodov, krajinských sudcov…
Z bohatého a výstredného rodu
Svoje majetky dostali za služby preukázané panovníkom. V polovici 16. storočia vlastnili v devätnástich župách 4299 poddanských gazdovstiev. Rod Bátoriovcov pochádzal z dvoch vetiev, medzi sebou sa sobášili, čo spôsobovalo genetickú degeneráciu. Väčšinu z nich charakterizovali výstredné povahové vlastnosti ako samoľúbosť, tyranstvo, sexuálna zvrátenosť, epilepsia bola dedičná, poslední členovia rodu trpeli syfilisom. Alžbeta mávala epileptické záchvaty, jej strýko bol známy satanista, teta Klára i synovec Gabriel boli sexuálne zhýralí, brat bol alkoholik. Alžbetina matka, Anna Bátoriová zo somlyóovskej línie bola trikrát vydatá, pretože ako mladá dvakrát ovdovela. Jej otec, Juraj Bátori pochádzal z ečedskej línie. O jej detstve sa vie len málo, nezachovali sa takmer žiadne dokumenty.
Keď mala Alžbeta jedenásť rokov, tak ju zasnúbili s Františkom Nádašdym. Ich rodina takisto patrila k uhorskej elite. Jeho otec bol vzdelaný a mimoriadne schopný človek, bol palatínom, čo bola najvyššia funkcia v Uhorskom kráľovstve. Čítať a písať ju naučila svokra Uršuľa, u ktorej bývala po svojom zasnúbení. Plynule hovorila a písala po maďarsky, nemecky a latinsky. Vydávala sa ako pätnásťročná, čo bol bežný vek na vydaj šľachtických dievčat v tom období, jej manžel František mal dvadsať rokov. Sobáš bol dávnejšie dohodnutý, v čase svadby boli už obaja sirotami. Obrad sa uskutočnil 8. mája 1575 v kostole vo Vranove nad Topľou, na svadobnej hostine bolo viac ako štyritisíc hostí, boli medzi nimi aj vyslanci uhorského kráľa. Manželia boli rôzneho vierovyznania, ona protestantka – kalvínka, on evanjelik. Jej manžel František bol hlavným županom v stoliciach Vaš, Fogaraš a Šopron. Bol magistrom kráľovských koniarní, panovníkovým radcom a od roku 1578 hlavným kapitánom uhorských vojsk, ktorý bránil krajinu pred Turkami. Bol to mohutný chlap, vynikal veľkou telesnou silou a mal prudkú povahu. Báli sa ho aj Turci, dostal prezývku „Čierny beg“. Zajatých Turkov všemožne týral. Všetky druhy týrania ukazoval aj svojej manželke.
Legendy vznikli sto rokov po jej smrti
Alžbeta a František mali spolu päť detí: Annu, Katarínu, Uršuľu, Andreja a Pavla. Uršuľa a Andrej zomreli ako deti. Pretože bol František počas bojov veľakrát a dlho preč, Alžbeta sa začala nudiť. Údajne sa podučila čiernej mágii a bosoráctvu. Svoje deti dala do opatery, aby sa mohla venovať svojim „hrám. Jej život je opradený legendami, ktoré vznikli viac ako sto rokov po jej smrti a ťažko rozlíšiť, čo z nich je pravdivé. Zverejnil ich okolo roku 1720 jezuita Ladislav Turóci, keď opisoval uhorské stolice vo svojom diele Ungaria suis cum regibus compendio data. Od neho to neskôr prebral Matej Bel do svojho vlastivedného diela o Uhorsku Notície. Táto kniha bola považovaná za vierohodnú. Podľa nich sa mala kúpavať v krvi mladých dievčat, aby omladila svoje telo a dušu. Pretože boli ženy zbavené všetkej krvi, začalo sa hovoriť aj o vampirizme. Praktizovala údajne všetky druhy týrania, ktoré jej ukázal manžel – strkala slúžkam ihly pod nechty, bodala ich ihlicami, v zime hádzala nahé dievčatá do snehu a oblievala ich studenou vodou kým nezamrzli, týrala ich horiacimi sviečkami, do genitálií im vkladala rozpálené železo.
V povestiach sa spomína i železná panna – zariadenie na popravu, čo mala byť dutá figurína ženskej postavy, do ktorej vložili odsúdenca a zatvorili ho vrchnou časťou figuríny, v ktorej boli ostré klince a tie človeka prebodli. Toto zariadenie však nikdy nenašli. Jej krutosť sa mala znásobiť po smrti manžela 4. január 1604. Tesne pred smrťou napísal František Nádašdy list svojmu priateľovi Jurajovi Thurzovi, ktorý sa neskôr sa stal palatínom a žiadal ho, aby ochraňoval jeho manželku. Práve ten sa stal 29. decembra 1610 svedkom jej posledného sadistického vyčíňania, keď po mnohých sťažnostiach a udaniach nečakane navštívil Čachtický hrad. S vojskom vtrhol na zámok, v jeho podzemných priestoroch s neznesiteľným mŕtvolným zápachom údajne našiel umučené mŕtve dievča. V ďalších miestnostiach našiel dve mučené, ale živé dievčatá.
Grófka bola ihneď uväznená, zamurovaná vo svojej spálni, len cez malý otvor jej podávali jedlo a jej komplici Ján Ujvári, známy ako Ficko, Helena Jóová, Dorota Semtéšová a Katarína Benická boli prevezení do Bytče, sídla palatína Turzu. Súd sa začal 2. januára 1611, po piatich dňoch bol vynesený rozsudok. Napriek tomu, že Bátoriová chcela vypovedať, nikto ju na súd nepredviedol, a nikdy súdená ani nebola. Súd dospel k názoru, že na hrade bolo mučených a zavraždených 37 – 80 dievčat. V Bátoriovej truhlici však objavili zoznam s približne 610 menami. Jóová a Semtéšová boli v deň vynesenia rozsudku zaživa upálené, ešte pred tým im však kat kliešťami odcvikol prsty. Ujváry – Ficko bol sťatý a telo bolo spálené. Benická bola pre nedostatok dôkazov oslobodená. Ďalší jej komplici boli postupne upálení, spolu ich bolo 16.
Alžbeta Bátoriová zomrela v noci 21. augusta 1614. Po jej smrti sa objavili špekulácie, že ju otrávili. Pochovaná bola v čachtickom kostole, jej pozostatky sa však dodnes nenašli. Rovnako sa už nikdy nedozvieme, čo z jej krvavej povesti bolo pravdou, výmyslom sprisahania alebo legendou, ktorá sa tvorila stáročia a bude ešte žiť celé generácie. A bude tiež námetom pre nové a nové spracovania…
Zdroj a foto: Wikipédia, ČSFD, Teraz.sk, TV Markíza, Čachtický hrad
