Nedávno sme si pripomenuli sviatok sv. Martina, ktorý opäť „neprišiel na bielom koni“. V Martine, metropole Turca, má tento sviatok aj táto pranostika v súčasnosti špeciálny kontext: prebieha piaty pokus inštalovať a dostať do života mesta sochu patróna mesta – sv. Martina. Predchádzajúce štyri pokusy sa odohrali v rôznych historických obdobiach, no žiadny sa nedostal tak ďaleko ako tento piaty: verejnosti už boli predstavené tri pracovné verzie jazdeckej sochy sv. Martina pod názvom: Plášť sv. Martina.
Autorom sôch je pôvodom Martinčan, žijúci dlhodobo v Prahe, akad. sochár Milan Kuzica. No zrod sochy sprevádzajú zaujímavé, pre niektorých kritikov zvláštne až neprijateľné okolnosti. Zhoda sa ťažko hľadá aj pri určení miesta, kde by mali umelecké dielo osadiť.
Iniciatívu totiž drží v rukách občianskeho združenia Za sochu sv. Martina a mesto síce myšlienku podporuje a sľúbilo aj finančnú injekciu, no celú prípravu neriadi ani ono, ani žiadna odborná komisia.
Faktom je, že v meste – ktoré si čoskoro (2024) pripomenie 740. výročie prvej písomnej zmienky o meste Martin – nie je žiadna socha a ani pamätná tabuľa s historickým odkazom na jeho patróna, hoci má sv. Martina v mene, erbe aj logu. Pre úplnosť treba uviesť, že námestie, na ktorom stojí (nijako neoznačený) ranogotický Kostol sv. Martina z 13. stor., nesie názov Námestie SNP, a nie Námestie sv. Martina, a že na jeho rohu stojí budova banky, ktorej portál zdobí kruhová plastika s motívom sv. Martina na koni, deliaceho sa o svoj plášť so žobrákom (autor: nár. umelec Fraňo Štefunko).
Okrem tejto lokality sú i ďalšie, kde by dielo mohlo stáť, no jednotlivé časti martinskej pešej zóny, dlhej cca 1 kilometer, riešili rôzni architekti, ktorí majú na riešenia autorské práva – a sú proti umiestneniu novej sochy, s ktorou pri riešení nepočítali. Považujú to za umelé, násilné implantovanie umeleckého diela do verejného priestoru, ktorý nebol pre ne určený. Napokon, jeden zo zaujímavých návrhov je umiestniť novú sochu sv. Martina na nové námestie pri novej Univerzitnej nemocnici sv. Martina, ktorá má stáť na návrší nad Martinom, na legendárnej martinskej Akropole (inak s chotárnym názvom Malá hora).
Primátor Ján Danko je pripravený iniciatívu podporiť. „Napriek tomu, že čelíme energetickej kríze a máme iné starosti, povedal by som, že toto je dlh voči naplneniu histórie nášho mesta. Mesto Martin bude mať čosi, čo okrem krásneho stredu mesta a Milénia, posunie čistotu a architektonickú krásu mesta až ku kostolu,“ vyjadril sa.
Predseda občianskeho združenia Za sochu sv. Martina Peter Cabadaj sa na odhaľovaní modelu vyjadril, že modely sochy boli darom od sochára Milana Kuzicu.
„Mesto bytostne potrebuje mať na svojom námestí v adekvátnom priestore svoj symbol. Posolstvo a legenda svätého Martina sú nadčasové, univerzálne a v týchto časoch o to viac naliehavejšie a aktuálnejšie, preto je v našom záujme urobiť všetko preto, aby mesto malo sochu,“ doplnil Peter Cabadaj.
No kritici postupu vzniku sochy majú iný názor. Za veľký nedostatok považujú fakt, že na podobu sochy a umelca, ktorý by ju mal vyhotoviť, neprebehla verejná súťaž, rovnako neprešlo verejnou a odbornou diskusiou ani na jej umiestnenie.
„Ak hovoríme o trvalej realizácii vo verejnom mestskom priestore, ide vždy o veľmi citlivú tému, ku ktorej treba pristupovať zo strany mesta zodpovedne. Samotný postup, od zadania témy po realizáciu, môže mať rôzne podoby. Ich spoločným a hlavným nástrojom je však verejná súťaž s odbornou porotou,“ vysvetlil v stanovisku re regionálne noviny MY Adam Galko, historik umenia a kurátor Turčianskej galérie v Martine.
Záver? Zatiaľ nejestvuje. Občianske združenie, ktoré sa chopilo iniciatívy, urobilo kus cennej drobnej, mravčej práce. No zdá sa, že ak v správnom čase nevstúpilo do procesu mesto, je na to najvyšší čas. Zatiaľ sa teda nevie, či bude socha „klasická“ so známym motívom a z bieleho bronzu horná fotografia/, alebo modernejšia, abstraktnejšia, z antikoru /foto dolu/, či bude jej autorom darca M. Kuzica, alebo sa uskutoční – neskoro, ale predsa, aj rad verejných súťaží… atď.
Je to príklad, že aj dobrú vec treba robiť dobrým spôsobom a že verejný priestor sa musí kultivovať s priamou a rozhodujúcou účasťou verejných inštitúcií.
Michal Beňadik
