Celonárodný spolok slovenských žien Živena

Osemdesiatničky si ešte pamätajú na Živenu - celonárodný spolok slovenských žien, a mnohé jej vďačia za kurzy varenia, šitia, zdravotnícke prednášky, príležitosti zúčastňovať sa na kultúrnych podujatiach. Toto a široká škála činnosti Živeny fungovali ešte do roku 1948, odkedy tento spolok, združujúci slovenské ženy, sa pre svoj nepolitický charakter dostal na vedľajšiu koľaj až kým úplne "nezhrdzavela" a tým zanikla.

Živena bola založená 4. augusta 1869 z iniciatívy A. Pietora ako inštitúcia, ktorá mala vzdelávať a národne uvedomovať slovenské ženy, pôsobiť na ne v kultúrno-osvetovej a sociálnej oblasti. Prvou predsedníčkou bola A. Pivková a od roku 1894 spisovateľka E. Maróthy-Šoltésová. Za dôležité považovala Živena pôsobiť vo vzdelávacej oblasti. Preto sa od začiatku svojej činnosti zamerala na zakladanie, spravovanie a podporovanie škôl a ústavov pre výchovu a zamestnanie dievčat a žien a to nielen v sídle Živeny v Turč. sv. Martine, ale na celom Slovensku (Štyrikrát sa pokúsila Živena založiť dievčenskú školu v Martine, ale uhorské úrady to nedovolili). Jej členky na Slovensku zbierali ľudovoumelecké výrobky, pôsobili na národné povedomie slovenských žien a propagovali slovenskú spisbu, tiež slovenské ľudové umenie doma aj v zahraničí prostredníctvom vysťahovaleckých slovenských spolkov a českých žien.

Každý rok sa poriadali tzv. augustové slávnosti (na počesť svojho vzniku 4. augusta), ktorá sa po zrušení Matice slovenskej (1875) v dňoch výročia založenia Živeny aj Matice slovenskej stali významnými národno-kultúrnymi podujatiami a pokračovali v matičnej tradícií. V roku 1887 usporiadala Živena v Turč. sv. Martine výstavu slovenského ľudového výšivkárstva, ktorá mala veľký úspech. V roku 1910 iniciovala založenie družstva pre ľudovoumeleckú výrobu Lipa.

Finančné prostriedky získavala Živena z členského, darov a zbierok, podporovala slovenské študentky na českých dievčenských školách. Počas 1. svetovej vojny bola činnosť spolku zastavená a keď sa po skončení vojny objavila, mala 6 tisíc členiek v 90 miestnych odboroch vo všetkých krajoch Slovenska. V roku 1919 založila v Turč. sv. Martine vlastnú školu pre ženské povolania a v Kremnici rodinnú školu, ktoré prešli od roku 1921 pod štátnu správu. Zriaďovala, spracovala a podporovala školy pre dievčatá a školy so sociálnym zameraním. Cieľom bolo vyplniť deficit teoretických znalostí a praktických zručností v rodinných prácach a v zdravotníckej problematike. Preto poriadala výstavky propagačného a sociálno-osvetového charakteru, prednášky, kultúrne a spoločenské podujatia. Po skončení 2. svetovej vojny ju uznali za samostatný spolok a nakoľko nemala ambíciu spolitizovať sa, popri novovzniknutom Slovenskom zväze žien, zlúčila sa s ním z moci úradnej, čiže zanikla.